Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odomykáme: Voľby, ktoré obnovili vlastenectvo

.martin Mojžiš .juraj Petrovič .názory .téma

Vo svojom prejave na mohyle M. R. Štefánika povedal Ivan Korčok, že chce vlastenectvu vrátiť pôvodný zmysel a dať mu aj nový, moderný obsah. Z taktického hľadiska je to nepochybne dobrý krok. Navyše je to krok pravdivý a zmysluplný. Ale má aj nejaký naozaj hlboký obsah? To je zaujímavá otázka.

Martin Mojžiš

k veľkým politickým zhromaždeniam patria veľké gestá a nič tak nezvýrazní veľké gesto ako veľká zástava. V prezidentskej kampani tou zástavou môže byť len ťažko niečo iné ako vlajka príslušného štátu. Lenže na Slovensku si už pred viac ako tridsiatimi rokmi tú vlajku vcelku úspešne privlastnil nacionalistický tábor. Opačný tábor musí preto o slovenskú zástavu vždy znovu a znovu bojovať.

Už krátko po Novembri 89 sa na politickej scéne objavili strany, ktoré za svoj menej alebo viac skrytý program vyhlásili rozbitie Československa a vznik samostatného slovenského štátu. Mnohé z nich sa pritom nehanbili oživovať legendy o vojnovom Slovenskom štáte a údajnom dobrom živote v ňom. Pomlčali o tom, čím všetkým (vrátane smrti) bol tento „dobrý“ život zaplatený. 

Väčšina občanov Československa si rozpad spoločného štátu nepriala. Dokonca ani väčšina slovenských občanov si ho nepriala, ale zároveň poslala do premiérskeho kresla Vladimíra Mečiara, ktorému sa spolu s Klausom podarilo spoločný štát rýchlo zlikvidovať. Už počas procesu delenia štátu, ale najmä po jeho rozdelení obrátila vládnuca garnitúra svoju pozornosť na tých, ktorí boli proti zániku Československa. Československí vlastenci tak boli od začiatku konfrontovaní s primitívnym slovenským nacionalizmom a obviňovaní z nedostatku slovenského vlastenectva. Tak sa stalo, že pojem vlastenectva – pocitu hrdosti a skutočnej lásky k vlasti, záujmu o jej rozvoj, fungovanie a prosperovanie všetkých v nej žijúcich občanov – bol ukradnutý a zneužitý na lacnú propagandu a na útoky proti politickým odporcom, národnostným menšinám a komukoľvek, kto si dovolil kritizovať smer, ktorým sa Slovensko začalo uberať. Táto tradícia v zneužívaní štátnych symbolov a v maskovaní tupého nacionalizmu rečami o vlastenectve pokračovala a postupne naberala na intenzite. Od primitívneho nacionalizmu Móricovej, Slotovej a dnes Dankovej SNS, cez slovenských neonacistov Kotlebu, Uhríka, Mazureka či Roberta Šveca, až po Harabina a iných bláznov, respektíve dezinformátorov šíriacich ruskú propagandu. Vytrhnúť týmto ľuďom z rúk slovenskú zástavu nie je jednoduché, ale je to nutné. Bez zástavy nemáme čím mávať.

symboly čoho?

Ak by však slovenská vlajka bola dôležitá len ako mávatko, bolo by to predsa len trochu málo. Platí dokonca silnejšie tvrdenie: ak by slúžila len ako mávatko, bola by slabým mávatkom. Musí to byť v prvom rade symbol, až potom môže ako symbol naozaj slúžiť. 

Symbolom čoho je slovenská zástava a štátny znak? Odpovede sú možné prinajmenšom dve, a sú značne odlišné: ide buď o romantické symboly slovenského národa, alebo o štátne symboly Slovenskej republiky. Pre Ivana Korčoka, ktorý strávil celý profesionálny život v diplomatických službách, je veľmi prirodzené a zároveň úplne uveriteľné používanie štátnych symbolov. Zástavu si tým od nacionalistov nielen berie, ale okamžite ju začína používať odlišným spôsobom. V jeho rukách to nie je len zástava hejlovákov, v jeho rukách je to aj zástava slovenských, maďarských, rómskych, rusínskych a iných obyvateľov Slovenskej republiky. 

Korčokovi treba uznať, že si je dôležitosti tejto témy vedomý už od začiatku kampane a že ju dlhodobo zreteľne artikuluje. Niečo sa však zmenilo a tá zmena je podstatná. Kým pred pár mesiacmi vyzerala otázka obnoveného vlastenectva ako viac či menej zaujímavá intelektuálna téma, v posledných týždňoch výrazne nabrala na emocionálnej intenzite. A Korčok začal byť uveriteľný aj na emocionálnej úrovni. 

30. marec 2024, Brezová pod Bradlom: Nad Mohylou M. R. Štefánika viali slovenské vlajky, ale aj vlajky EÚ.sita30. marec 2024, Brezová pod Bradlom: Nad Mohylou M. R. Štefánika viali slovenské vlajky, ale aj vlajky EÚ.

Na čom má byť budované to obnovené vlastenectvo? Jednou z možností sú konkrétni ľudia. Začať môžeme priamo na Bradle, kde zaznel Korčokov prejav. Ak bol niekto úprimným slovenským vlastencom, tak to bol práve Milan Rastislav Štefánik – aj jeho zásluhou boli Slováci zachránení pred maďarskou asimiláciou v uhorskej časti monarchie. Ale nemusíme ostávať len pri ňom. Jedným z výsadkárov, ktorí zlikvidovali Reinharda Heydricha, bol Slovák Jozef Gabčík. Z Brezovej pod Bradlom pochádzal významný diplomat Štefan Osuský, ktorý bol účastníkom odboja v prvej aj druhej svetovej vojne. A takto by sme mohli pokračovať ešte dlho. Za všetkých spomeňme už len Jána Langoša – človeka, ktorý si uvedomoval, že národ musí mať pamäť, že okrem slávnych okamihov si musí pripomínať aj zlyhania. Aj toto si Korčok dobre uvedomuje a opakovane to zdôrazňuje. Skutočné vlastenectvo totiž nezatvára oči pred temnými stránkami minulosti. Naopak, snaží sa z nich poučiť, aby sme historické chyby neopakovali.

Jadrom budovania vlastenectva však musia byť pri všetkej objektívnosti najmä pozitívne veci. Väčšinou sa tým myslia nasledovaniahodné vzory z minulosti aj súčasnosti. Skutoční hrdinovia – nielen v boji, ale aj v láskavosti, empatii, ochote pomôcť. Ľudia vytvárajúci jedinečné kultúrne či vedecké diela, ktoré dokážu kultivovať iných ľudí. Lenže sú takíto ľudia typickými predstaviteľmi tejto krajiny? Nie je vlastenectvo budované na ich pleciach nakoniec len umelou konštrukciou?

umelé alebo autentické?

Tým sa dostávame k jadru celého problému: Je vlastenectvo niečím užitočným, ale v zásade umelým, alebo je autentickým naplnením nejakej hlbokej ľudskej potreby? Ak je pravdivá tá druhá odpoveď, potom Ivan Korčok trafil po hlavičke nielen taktický, ale aj úplne zásadný klinec. A je to, samozrejme, presne tak.

Každý normálny človek sa cíti byť súčasťou niekoľkých spoločenstiev. V prvom rade užšej rodiny, potom širšej rodiny, školského alebo pracovného spoločenstva a tak ďalej, cez národ a štát až po ľudstvo. Každé z týchto spoločenstiev má svoj tmel – spoločný jazyk a spoločné zvyky, spomienky, mýty či dejiny patria k najsilnejším tmelom. To, že sa človek naozaj cíti byť súčasťou týchto spoločenstiev, znamená, že pre svoju pohodu potrebuje aspoň základnú sebaúctu nielen individuálnu, ale aj kolektívnu. 

Byť z dobrej rodiny neznamená v prvom rade dobré materiálne podmienky. V prvom rade to znamená vedomie toho, čo sa patrí a čo nepatrí, čo my robíme a čo, naopak, nerobíme, čo znamená chrániť a čo poškodzovať dobré meno rodiny. Dobrá rodina nie je synonymom pre bohatú rodinu, je to skôr synonymum pre slušnú rodinu. To isté platí pre národ a pre štát. Vedomie toho, čo je slušné, sa pritom netýka kolektívov, týka sa individuálnych členov. Netýka sa rodín, národov a štátov, týka sa jednotlivých ľudí. To oni vedia, alebo nevedia, čo sa patrí a čo nie.

Ak dobre rozumieme Ivanovi Korčokovi, jeho cieľom nie je štát, na ktorý budeme hrdí. Jeho cieľom je štát, na ktorý budeme môcť byť hrdí. Pretože to potrebujeme a ak je táto naša potreba autenticky saturovaná, robí to z nás lepších ľudí. To nie je taktika, to je podstata.

No, ale aby sme neboli príliš abstraktní, tak späť dolu na zem. V nekultúrnej krajine, kde vládne nenávisť, rozdeľovanie ľudí na dobrých a zlých, bičovanie vášní a živenie iracionálnych strachov – v takej krajine vyhrávajú vo voľbách opakovane tí, ktorí najviac strašia a najviac nasľubujú. Platí ale aj, že ak sa podarí zvoliť do vedenia krajiny slušných a kultúrnych ľudí, ich vplyv môže zmeniť atmosféru v spoločnosti a kultivovať aj politické prostredie. 

JFK vo svojom inauguračnom prejave povedal Američanom, aby sa nepýtali, čo krajina urobí pre nich, ale čo oni urobia pre krajinu. Winston Churchill zas Angličanom sľúbil vo vojnovom úsilí len krv, pot a slzy. Oboje platí aj pre Slovensko dnešných dní. Skutoční vlastenci musia o svoju vlasť aktívne zápasiť. Nebudú to mať ľahké, no so silným prezidentom, ktorý rozumie tomu, čo je vlastenectvo a ako má vyzerať v 21. storočí, bude ten zápas o niečo ľahší. Takže ten pot a slzy – snáď bez krvi –  budú stať za to.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite