priznávam sa, občas až váham, keď tým priateľom zvonku, ktorí sa do nás vyznajú zbežne, tú znalosť trochu prehlbujem – teda oboznamujem ich s detailmi, ktoré dosiaľ nepoznali. Väčšinou ide totiž o nepríjemné informácie, ktoré Slovensku nepridajú k dobrej povesti. A prečo váham, keď o týchto nepríjemných faktoch hovorím? Primárne preto, že sama som nešťastná z konania tejto vlády. Sekundárne preto, že som nešťastná z toho, akú hanbu nám tým táto vláda robí ako krajine – krajine, ktorá si túto vládu zvolila, hoci nie prevažnou, ale predsa len väčšinou.

No predsa sú momenty, v ktorých aj teraz cítim hrdosť na Slovensko, i keď spojenú s obavami. Jeden takýto moment som zažila pred chvíľou, pri sledovaní prejavu prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej v slovenskom parlamente. Dôstojne a pokojne predniesla vecný prejav, ktorý mal dve podstatné vlastnosti dobrého prejavu. Po prvé, bol založený na nepriestrelných odborných – tentoraz právnych – argumentoch. Po druhé, bol prednesený zrozumiteľne a ľudsky.