keď však človek vo veku 17 rokov zažije, že dobro naozaj víťazí nad zlom, že morálka a odvaha môžu zvíťaziť, aj keď majú holé ruky, už ho to presvedčenie nikdy neopustí.

To vzopätie spoločnosti koncom roku 1989 bolo také krásne a mocné a dokonca široké, že som si vtedy neuvedomila, že sú aj postavy v tieni, ktoré sa mu prizerajú z okraja a trasú sa o svoju budúcnosť. Komunisti, eštebáci, luhári a znásilňovači pravdy, za dlhé roky sformovaní nielen presvedčením, ale aj čoraz viac vlastným oportunizmom.

Vieme, že tieto postavy z tieňa neskôr vyšli a tvrdili, že si November 1989 nevšimli. Ale to bola lož: dobre si ho všimli. Aj oni totiž v Novembri zakúsili okamihy, ktoré zadefinovali ich život a definujú im ho dodnes. Vtedy sa prvý raz báli, že v náhlom svetle pravdy neobstoja a že ich vzostupnej dráhe komunistických aparátčikov je koniec.