hovorí sa o tom dlho, no teraz to z pozície maturanta na bratislavskom gymnáziu vidím v priamom prenose – študovať na Slovensku nezostáva z mojich spolužiakov takmer nikto. Odchádzame všetci na západ, najmä do Česka, a to bez ohľadu na naše zameranie, doterajší študijný prospech či rodinné zázemie. Náš základný postoj vyzerá vo všeobecnosti nasledovne: chceme sa odtiaľto dostať čo najskôr preč. A kam? Tam, kde dostaneme kvalitnejšie vzdelanie, kde sa lepšie zarába, kde máme lepšiu pracovnú perspektívu a hlavne tam, kde máme pocit, že sa žije kvalitne.

odchod

Keď sa spomína exodus mladých ľudí, ako prvé nám napadne slabý stav nášho vysokého školstva. Mnohé univerzity na Slovensku nedosahujú západné štandardy, takže za lepším vzdelaním treba vycestovať do zahraničia. Avšak pri bližšom pohľade to nie je dostačujúci faktor, kvôli ktorému utekáme preč. Jednak sa samotná úroveň niektorých tunajších univerzít predsa len približuje napríklad tým českým, no v našom odchode hrá úlohu aj dôležitejší činiteľ –  atmosféra na Slovensku.

Snáď najvážnejšie na moju generáciu vplýva pocit, že Slovensko nie je pre mladých ľudí. V našich očiach má imidž zaostalej, neperspektívnej krajiny, ktorá je neprajná voči úspešným, šikovným a vzdelaným. Slovensko sa nám zdá byť krajinou, kde sú cenené hrubá sila podporovaná primitivizmom, vidiecka ľudovosť, priemernosť a slepá dôvera starým poriadkom. Vnímame, že sa to všetko nezlepšuje, naopak. Máme blbý smer. Prítomnosť tohto základného pocitu nás prirodzene núti klásť si otázku, či má zmysel žiť na Slovensku.