môj kamarát Markus, tohto času vylihujúci na Kréte, mi ju pripomenul: šťavnatú pochúťku, takzvanú meze, ktorá sa podáva za vlahých večerov alebo pri jemnom vánku na desiatu, keď sa nám do nozdier tlačí slaný vzduch a slnko praží tak, že človek musí silno žmúriť. 

 Tak silno, že na ten dakos – krétsky obložený chlebíček – ledva vidíme. No cítime ho každým pórom: kombinácia syra myzithra s kalmátskymi olivami a poriadne dozretou rajčinou je neodolateľná, najmä ak je podporená poriadne štipľavo-horkastým olivovým olejom z krétskych hájov a štipkou sušeného oregana. To všetko nám rozvoniava priamo pod nosom, už sa len načiahnuť, uchopiť ten rozmočený suchár, položiť ho na jazyk a nechať na ňom zahrať tú symfóniu mora, rozpálenej zeme a žiadostivého slnka.

Kto by to povedal, že sa taká paráda dá vyhotoviť z niečoho takého fádneho a odpudivého, ako sú dvakrát pečené jačmenné sucháre? Pretože presne tie obsahujú spomenuté vrecká na pultoch s pečivom. Hovejú si v nich ukrutne tvrdé a popolavo sivé, nadobro poskrúcané a nahrubo nakrájané krajce, ktoré pripomínajú naše pätky z chlebov dva týždne zabudnuté v najzadnejších miestach chlebníka. Možno tak aj vznikli, bohvie, nebol by to prvý vynález, ktorý prišiel na svet vďaka krátkej pamäti: starý krétsky bača zabudol na odkrojené pätky zo svojho jačmenného chleba a objavil ich až vtedy, keď chlieb bol načisto zjedený a zostatky z neho – dva okrúhle konce – načisto tvrdé.