je jar, všetko pučí, rastie, nadúva sa, vzduch sa začína chvieť inak a je v ňom oveľa viac zvukov ako počas chladnej zimy. Všetci sa už iste tešíme, že na naše taniere popribúdajú prvé sezónne zeleniny, že to začne pod našimi zubami poriadne chrapčať a pukať. Reďkovky sa zapýria a mladé cibuľky ostro zavoňajú svojou rozpraskanou vňaťou prevísajúcou z pletených košíkov na miestnom trhu. Kým k tej slasti príde, ešte si musíme trošku počkať a všetku tú záľahu nového života, mladosti a sviežosti sa snažiť kompenzovať niečím iným. Možno práve takéto predjarné čakanie na prvé plodiny prinútilo človeka pomýšľať  prírode pri tom prebúdzaní trochu pomôcť. 

A tak namočil prvé zrná a zrnká do vody a čakal, čo z toho bude. Po dni-dvoch začal z napučaného zázraku vykúkať malý chvostík, ešte ani nie zelený, no plný života a pevný v odhodlaní vyrásť, preraziť, prekonať všetky prekážky, aby sa neskôr roztvoril s prvými listami na slnečnom svite. Až neskôr semienko vypudí zo svojho vnútra aj malé tenké korene, ktoré začnú urputne hľadať záchytný bod – pôdu, z ktorej budú sať živiny, keď tie zárodočné v zrnku sa na prvý rast minú.