dnes ho už málokto pozná a už s ním skoro nik okrem zopár nadšencov a šéfkuchárov prestížnych reštaurácií nevarí. Možno zopár vinárskych rodín so siahodlhou históriou si spomenie, že kedysi prešovali aj nezrelé víno, možno to dodnes niekto robí, no už zďaleka okolo výroby verjusu nie sú také tance a neprikladá sa mu taká vážnosť. Kedysi však bola jeho výroba rovnako dôležitá ako výroba samotného vína. 

Najväčšiu slávu požíval verjus v stredoveku, no poznali ho už starovekí Rimania. Prvé zmienky v receptoch nájdeme z roku 70 nášho letopočtu. Predpokladá sa však, že ľudia, čo pestovali vínnu révu, prešovali nedozreté hrozná už skôr. Zistili totiž, že ak nenechajú dozrieť všetky strapce a vo vinohrade zostanú len tie najživotaschopnejšie, nielenže réva netrpí pod váhou úrody, ale aj bobule sú krajšie, väčšie a rafinovanejšej chuti. 

Ale čo potom s tými nedozretými strapcami? Nebola by to škoda hodiť ich len tak prascom? A tu už nastupuje notoricky známa ľudská vynachádzavosť a príde s nápadom, že aj tie síce už mäkké, ale hrôzostrašne kyslé bobuľky dá tiež do preša a vytlačí z nich šťavu.