patrí medzi najstaršie druhy syra, ktoré sa vyrábali v tomto prečudesnom, bohom zabudnutom kraji, momentálne záhadne preplnenom magistrami, doktormi a členmi krízových štábov. 

Podľa všetkého naši predkovia jednoduchý ovčí syr, vyzrážaný vďaka kľagu z ovčích či teľacích žalúdkov, konzervovali nasáľaním už v jedenástom storočí. V trinástom a štrnástom storočí sa paseniu oviec holdovalo najmä v Podunajskej nížine. V šestnástom storočí sa ovčiarske umenie pomaly presunulo do hornatejších častí našej krajiny a tam nadobro zakotvilo, aby ešte viac rozvinulo všetky svoje gastronomické vychytávky: od ovčieho syra, jeho mletej a solenej verzie – bryndze, cez žinčicu až po spomínaný údený oštiepok. 

Ten posledný vznikol ako konzervovaná verzia klasického ovčieho syra, ktorá vydržala visieť na pôjde hoci aj pol roka bez toho, aby sa výraznejšie pokazila. Ba dokonca vedela postupne v prievane dozrievať, až sa z typického polomäkkého syra dokázal vyformovať tvrdý zrejúci. Oštiepok sa pripravoval buď stopercentne ovčí priamo na salašoch, alebo potom v údoliach, v pastierskych domácnostiach, z kombinácie ovčieho a kravského mlieka.