nedalo sa okolo neho len tak prejsť a nepristaviť sa. Bolo to niečo ako ďalšia atrakcia: pod prístreškom pri obrovskom hliníkovom bubne postával chlap v bielom a čaroval. Z vrecka vždy vytiahol dlhú drevenú tyčku, priložil ju k okraju tej obrátenej práčky či čudného lavóra, v ktorom nič nebolo, alebo len nebolo detskými očami vidieť, a zrazu sa na tej špajli začala zachytávať akási hmla. Tá hustla a hustla.
Čarodejník paličku elegantne prevaľoval v prstoch, zvláštnym protipohybom – ako keď naspäť prevíjajú film – mu na ňu sadali chuchvalce jemných pavučiniek, až kým nevytvorili obrovitánsky biely oblak. Ten potom s úsmevom a teatrálnym gestom skúseného trikmajstra podal užasnutému dieťaťu. Ako to jesť? Najprv ste sa pokúsili ten zázrak ochutnať jazykom. Dotkli ste sa ho a – bolo to sklo. Presnejšie sklená vata. Ibaže bola sladká a chutila zvláštne. Dotkli ste sa druhý raz: sklo ustupovalo, topilo sa. Malý človek sa tým chcel prehrýzť, no iba čo sa zababral: do cukrového oblaku sa mu s ústami vnoril aj nos a šteklenia a hlúpeho lepkavého pocitu sa už do konca dňa nezbavil. Neskôr na to každý prišiel. Nájsť koniec a ťahať. Z obrovskej rozprávkovej kúdele sa zrazu odvíjal mrak za mrakom a končil v ústach. Tam pri topení šteklil jazyk a pukotal na podnebí. Nakoniec na špajli ostala malá tvrdá guľôčka uťapkaného cukru, ktorá škrípala medzi zubami.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.