ak je na svete jeden gastronomický vynález, ktorý si uzurpujú hádam všetky národy ako svoje tradičné a nedotknuteľné jedlo, je to práve jaternica. Nečudujme sa. Vynález napchať vnútornosti z brava, ovce či býka spolu s ich krvou a nejakými tými vypestovanými obilninami do hrubého čreva patrí k najstarším. A prisámvačku, pri ich konzumácii to aj cítiť. Môže sa človek pritom tváriť ako chce, udržiavať dekórum, pokojne si za seba zavesiť aj krvopotne vyšitý a vyzdobený rodokmeň s aristokratickými predkami, no stále pred ním na tanieri bude len obyčajné zatočené čierne lesklé... čosi. A čo je najhoršie – človek tomu nedokáže odolať, vábi ho to a nakoniec kašle na všetko, na celé slušné správanie, chytí tú povážlivú vec do ruky a chrúme ako zmyslov zbavený. Všetky tie šťavy z uvarených a rozomletých vnútorností, vykúpané v masti a skombinované so sladkou chuťou praženej krvi, sa mu rozlejú na jazyku a spustia taký kolotoč, že sa z toho neskúsenejším môže zatočiť hlava. A práve vďaka tejto kombinácii, neodolateľnej chuti, a čo si budeme hovoriť, značne príznakovému zovňajšku sa z jaternice stala tá najuctievanejšia a najpoužívanejšia rekvizita všetkých stredovekých karnevalov a fašiangov. Samozrejme, je tu ešte jeden dôvod, nie taký šteklivý, zato praktický: práve na konci fašiangov sa porážali svine, aby sa všetky výrobky z nich stihli pripraviť na Veľkú noc: nasoliť a vyúdiť slaninu, do čriev natlačiť klobásky a vysušiť mäso. A keďže zo zvieraťa sa muselo skonzumovať všetko a nič nesmelo vyjsť navnivoč – vymyslela sa aj táto praktická pochúťka, v ktorej sa mohla skonzumovať aj tá najrýchlejšie sa kaziaca surovina – zvieracia krv. Takže na fašiangy a karnevaly bolo krvavníc, jaterníc a huriek vždy habadej. Rovnako ako fánok či šišiek, ktoré boli takisto praktickým upotrebením zvyšnej masti, masla a cukru, keďže tie museli z domácností pred pôstom zmiznúť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.