minútka gúglenia a našinec môže zostať v pomykove: to mi naozaj ponúkajú obyčajný polomäkký alpský syr? Po mojich poctivých kilometroch v sústredenom podrepe na dvoch zahnutých latách, uväznenom v tvrdých, nepoddajných topánkach, pripomínajúcich neslávne slávnu španielsku čižmu, ma má nasýtiť toto? Tentoraz to tí Švajčiari so svojou povestnou skromnosťou a značne racionálnym prístupom k výdavkom naozaj prehnali.
Človek športom ukonaný predsa potrebuje poriadne doplniť palivo! Nadžgať sa až povrch, a tak získať správnu hybnosť, ťahať dolu ako guľa, nech všetci vidia, čo to znamená stretnúť na svahu pravého Podtatranca. Lebo však o to ide: nie sa kochať zasneženými stráňami a výhľadmi (to je pre žabožrútov), ale rútiť sa so zaťatými zubami strmhlav nadol, aby som pri vleku počas rachotavého brzdenia poriadne obhodil všetkých snehom.
Skôr však, ako sa oboríme na obsluhu, že nám po našom obdivuhodnom výkone ponúka akési plátky syra, opanujeme sa. Netreba sa totiž v úsudku unáhliť. Raclette je naozaj druh syra, no zároveň aj spôsob jeho prípravy – je to názov regulárneho horského jedla. Našinca po tom, čo mu úslužná obsluha vysvetlí jeho pôvod, napokon môže prekvapiť, ako blízko má toto jedlo k našim haluškám.
„Miestni marketéri neváhali a rovno sr pomenovali ako raclette, podľa francúzskeho racler – zoškrabať.“
Raclette vzniklo ako jedlo pastierov. Dokonca aj základné ingrediencie má podobné ako naše halušky: syr a zemiaky. A napokon aj dôvod svojho vzniku. Pastieri so sebou na stráne museli zobrať niečo, čo im dlho vydržalo, prípadne čo si mohli v horách dopestovať. Naši pastieri siahli po zemiakoch, slanine a bryndzi – syre, ktorý mali naporúdzi. Tí švajčiarski si so sebou okrem zemiakov a údeného mäsa brali kotúč polomäkkého syra vyrobeného z mlieka kráv, ktoré pásli. Ten potom po večeroch prišupli k ohňu, aby sa na jeho povrchu syr začal roztápať. Zemiaky hodili v šupke do pahreby a čakali. O chvíľu boli zemiaky upečené a pripravené na záverečný a najdôležitejší akt celej večere. Na poriadnu syrovú zálievku. Len čo kotúč syra na povrchu zmäkol a začal jemne hádzať bubliny, chytili ho zručné pastierske ruky, naklonili nad upečené zemiaky a nožom na ne zoškrabli žltú lahodnú lavínu kravského syra. Na to položili údeninu a šup celú tú voňavú horalskú pochúťku do úst. A takto zaradom, až kým sa pastier poriadne nenasýtil.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.