o tom, odkiaľ pochádza, sa vedú zasvätené dišputy po celom svete, len my tuná, na severných Uhrách, sa do toho zapáleného boja nezapájame, pretože okru tu skoro nikto nepozná ani nepožíva a navyše, čo by sme už my málovravní, v krčme do steny zahľadení, k tomu mohli povedať.
Túto zaujímavú päťhrannú plodinu, ktorá vyzerá ako z orientálnej rozprávky, Slovač postretla možno akurát tak v dovolenkových rezortoch, aj tam sa jej vyhla, lebo však čo nepoznám, to nejem, svoje si nedám a cudzie nechcem. A pritom ide o takú pozoruhodnú záležitosť.
Možnosti, odkiaľ by mohla pochádzať, sú vraj tri: Západná Afrika, Etiópia a napokon južná Ázia. Prikloňme sa teda k Etiópii, len z čírej nostalgie, pretože práve odtiaľ k nám pricestovala komodita srdcu najdrahšia – káva. Okra – po našom ibištek jedlý – patrí k takým parádnym rastlinkám, ako sú bavlník či kakao. Už tieto fakty musia každému signalizovať, že pôjde naozaj o niečo výnimočné a je len otázka času, keď sa objaví vo väčších množstvách aj na našom jedálnom lístku.
„Z Arábie sa nám okra prehupla naspäť cez Severnú Afriku a Španielsko do Európy spolu s novým stolovaním a galantnými spôsobmi.“
Okra sa na európsky kontinent prebojúvala postupne a potichučky starou známou cestou cez Blízky východ. Arabskí obchodníci a prírodovedci nadväzujúci na odkaz Antiky – zachraňujúc ho pre ďalšie generácie – si na hlučných egyptských trhoch všimli koše s dosiaľ nevídanými zelenými tobolkami, ktoré miestni dusili k mäsu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.