ovocie Indie a Pakistanu. Odtiaľ vraj pochádza a rozšírilo sa neskôr všakovakými námornými cestami po celej juhovýchodnej Ázii, neskôr vďaka Portugalcom v šestnástom storočí aj do Strednej a Južnej Ameriky či Afriky.
Všade nachádzalo otvorenú náruč a široké úsmevy, pretože jeho chuť dokáže oblapiť a nepustiť. Práve vďaka tomu mu všetci dokázali odpustiť nielen pomerne fádny dizajn, ale aj príšerný spôsob dobýjania dužiny. Ale, ruku na srdce, kto by nebol zhovievavý, keď si spomenie na tú lepkavú sladkosť, čo sa začne rozlievať po jazyku s kyslým, exotickým chvostíkom? Kto by protestoval proti tomu mäkkému, slnečnému pocitu v ústach, ktorý vonia diaľkami a dobrodružstvom?
Kedysi sme všetky tieto rafinované chute mohli poznať len z cukríkov bonpari, najdrahších cukríkov socializmu. Dnes tie chute už ochutnávame priamo zo zdroja na svojich cestách či doma po frivolnejšom nákupe v supermarketoch s kútikom exotického ovocia.
„Mango je pre národy juhovýchodnej Ázie niečo ako pre tie európske oliva či gaštan.“
Mango bolo však zo všetkých tých cukríkových chutí vždy najvýraznejšie a najviac provokovalo detskú fantáziu. Chutilo totiž úplne inak, ako čokoľvek, čo sme si vedeli predstaviť. Bola tam hruška, slivka, ananás, zmes všetkého dokopy, akoby spolu s tým pocitom v ústach človek cestoval šírym oceánom, vlahý morský vzduch nadúval jeho plachty a ženúc sa popri brehu džungle, odkiaľ na neho vanú všetky tie strhujúce vône plné príbehov, cítil v srdci preukrutnú a ničím nezastaviteľnú slobodu.
Tak ďaleko v myšlienkach nás vedel dostať jeden žltý či oranžový cukrík s dosiaľ neochutnanou chuťou. Až takú silu má mango. Nečudo, že rodiskom tohto ovocia bola India, krajina plná kontrastov, matka všetkých korenín, ktorá na chuti a vôni nikdy nešetrila. Mango je na jazyku totiž rovnako pestrofarebné ako táto živá a pulzujúca krajina.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.