patrí k francúzskym národným pokladom, a tak nečudo, že je okolo nej toľko historiek ako okolo žiadnej inej zeleninovej polievky. A sú to historky skutočne plnokrvné. Figurujú v nich králi a vojvodcovia spolu so žobrákmi, námorníkmi, rybármi, svalnatými vykladačmi tovaru a potrundženými hosťami, ktorí si liečia bolehlav po prebdenej noci v parížskych kabaretoch.
Ale skôr, ako táto ikonická francúzska polievka vkročila do sŕdc a žalúdkov Parížanov, pripravovali ju pred takými 4 000 rokmi starí Rimania a Gréci. Nahádzané cibule v silnom hovädzom vývare predsa nemuseli by až takou mentálnou námahou, aby na ne niekto neprišiel pred Kristom.
V každom prípade sa táto polievka potulovala po chudobných domácnostiach a vojenských kantínach pekných pár storočí, až kým sa nedostala do rúk osvieteným ľuďom vo Francúzsku, ktorí jej dodali tú notoricky známu šťavnatú podobu – ten prekvapivý zvrat: zaliali ju alkoholom, uzavreli opečeným toastom, na ktorý nastrúhali syr a zapiekli v peci.
„Cibuľačka kráľovi natoľko zachutila, že si recept priniesol do Versailles a tam ju nútil variť svojich kuchárov.“
Lenže kto to bol, ten gastronomický génius, čo s cibuľovou polievkou takto razantne zaexperimentoval a stvoril chuť, po ktorej sa o druhej nad ránom zacnie každému svadobnému hosťovi od Calais až po Marseille a naozaj ju na pretriezvenie dostane?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.