môj nový album V šere lesklých stromov vyšiel po deväťročnej odmlke.
Pôvodne som nemienila nahrať už žiadny album, ale náhoda chcela, aby som stretla tých správnych ľudí. Robert Pospiš a Martin Sillay (Real Music House) mi ponúkli spoluprácu a tým ma navnadili na nahrávanie albumu. V zásobe som mala zopár nových pesničiek a tie som u nich nakoniec aj nahrala. Výborní muzikanti a producenti Robo (klávesy, beat box, hlasy a i.) a Martin (el. gitary a i.), plus pozvaný hosť, basgitarista Juraj Griglák, moje skladby okamžite správne pochopili a prostredníctvom svojich aranžmánov im dodali nový rozmer.
koncertujem len sporadicky.
Začínala som v sedemnástich ako nádejná pesničkárka a myslím, že napokon aj tak skončím. (Smiech.) Za svojho pôsobenia na hudobnej scéne som mala aj bigbítové a rokové obdobia, ale najlepšie sa aj tak cítim v polohe muzikanta, ktorý prezentuje vlastnú tvorbu sám s gitarou. Môj repertoár obsahuje prevažne jemné, poetické pesničky, preto najradšej hrám v komornom prostredí malých klubov, kde sa dá vytvoriť intímna atmosféra, v ktorej dokáže pozorné publikum s interpretom spirituálne splynúť.
ráno si dám kávu a jablko.
Chvíľu počúvam muziku, čítam si, a potom si hrám. Gitara je stále v mojej blízkosti. Nie je to posadnutosť, iba rokmi sa jednoducho stala mojou súčasťou. Tušila som to dokonca už aj vtedy, keď som ju ešte nemala, len som o nej snívala. Gitaru som si vymodlila. Naši mi ju kúpili na Vianoce. Mala som vtedy 15 rokov a hoci som na gitare nikdy predtým nehrala, tak silne som verila tomu, že to viem, že ešte v ten večer som sa naučila zopár základných akordov a vymyslela som si dve pesničky. Nechodila som do ĽŠU ani do iných hudobných inštitúcií, naša rodina nemala pre moje muzikantské sklony veľké pochopenie. Môj hudobný vývoj zverili rodičia do rúk osudu a mne, a tak sa zo mňa stal samouk.
„Deti sú úžasné bytosti, ešte v nich prúdi silná vesmírna energia. Zo školstva ma nevyštvali deti, ale dospelí.“
občas maľujem.
Amatérsky, rekreačne, len vtedy, keď cítim potrebu pohrať sa s farbami, zachytiť nimi momentálne vnemy a nálady. Relaxujem. Nepovažujem sa za výtvarníčku a nenamýšľam si, že moje výtvory majú nejakú zvláštnu hodnotu. Samozrejme, že majú, ale predovšetkým pre mňa.
chcela som byť farárka.
V prvom ročníku základnej školy, keď sa nás učiteľka spýtala na budúce povolanie, teda čím by sme chceli byť, odpovedala som, že chcem byť farárkou. V očiach učiteľky sa zjavil údes a veľké otázniky, ktoré hneď na druhý deň konzultovala s mojimi rodičmi.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.