má veľmi zvláštnu vôňu aj chuť. Popri všetkých tých svojich vzdialených príbuzných a známych akoby sa rozhodol stáť niekde v strede. Je pikantný, najmä ak ho ochutnáme surový, no nie tak ako cesnak. Jemne zaštípe, ale neublíži, nepáchnu nám po ňom ruky, skôr voňajú zeminou alebo mladou cibuľovou vňaťou.
Podobné je to s jeho chuťou. Na jazyku síce cítime cibuľové tóny, no nie je to až taká tá výrazná a jednoznačná šťavnatá sladkosť, chuť netrúbi doďaleka, znova je to len akýsi zvláštny bylinkový závan. Po tom, ako sa uhostíme pórom, sa dokonca nemusíme schovávať po kútoch a kontrolovať si dych. Pór si povedal, že všetky tieto vulgárne plebejské chute on u seba jednoducho tolerovať nebude, že on bude iný, kultivovanejší, dajme tomu, že aristokrat. A premieta to aj do svojej vizáže.
Zatiaľ čo cesnak či cibuľa sú pomerne spratné záležitosti, s pórom sú len starosti. Neohne sa ani za nič, žiadna chladnička mu nie je dosť veľká, tvrdošijne vzdoruje akokoľvek ho upratať tak, aby neprekážal. Skrátka, je to riadny tvrdohlavec. Možno sme ho takto vychovali my sami pri pomaly 4 000-ročnej kultivácii, kto vie. Príliš sme ho vychvaľovali, uprednostňovali, obskakovali, až napokon spyšnel. Je to dosť možné. Pretože pestovali ho už Babylončania a už vtedy sa nedržali na uzde a vychvaľovali ho do nebies. Pór si potom uchmatol spomedzi všetkých rastlín pomerne slušný počet zmienok v Starom zákone.
„Z aristokratickej delikatesy sa nástupom modernej doby stala nevyhnutná súčasť každej záhrady.“
Keď sa pozrieme do Egypta, na freskách samý pór, kam len oko dovidí. Liečia ním chuť do jedla, ordinujú ho na obličky, zažívacie problémy, skrátka, ide na dračku. V starovekom Grécku patrí popri fenikle k mimoriadne obľúbenej zelenine, no aj tak nič neprekoná rozmaznávanie, aké sa mu dostalo v starovekom Ríme. Bol tam taký obľúbený a obskakovaný, že si vyslúžil oproti iným druhom zeleniny nie samostatný kútik či nebodaj vlastnú detskú izbu, ale rovno celú špeciálnu záhradu vyhradenú len a len pre neho. Dokonca mala aj názov: porrinae. Kto nemal porrinae, akoby nebol človekom, akoby ani nemal vkus. Ale póru to nestačilo.
Jeho ambície siahali omnoho vyššie a nebol spokojný, kým sa neprebojoval až k trónu, odkiaľ, ako si neskôr povieme, sa doteraz v podstate nepohol. Zapáčil sa totiž cisárovi Nerovi. Boh vie, odkiaľ sa k nemu donieslo, že pór je veľmi dobrý na hlasivky. A Keďže Nero veľmi rád recitoval a týmto svojím koníčkom rád oblažoval svojich poddaných, ordinoval si pór dennodenne, aby si svoj has dokázal udržať v náležitej kondícii a vitalite.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.