na päťdesiatku som dostal darčeky od 28 skladateľov z celého sveta.
Je to kolekcia kratučkých skladieb pre klavír, ktoré vyšli na albume FIFTY v interpretácii Ivana Šillera, ktorý to celé vymyslel aj zorganizoval. Bolo to jedno z najväčších a najkrajších prekvapení, aké som kedy zažil.
VENI ACADEMY je hudobnovzdelávacia aktivita.
Projekt sa začal v roku 2010 skromne, chceli sme žiakom konzervatórií a hudobných akadémií sprostredkovať hudbu, ktorú hráme a nikto ju tu neučí. Rozrástlo sa to do medzinárodných rozmerov, prvý album dostal RadioHead Award (na fotke je socha RHA). V roku 2015 viedol akadémiu Elliott Sharp, hrali sme jeho hudbu. Rôznymi peripetiami sa nahrávka dostala do vydavateľstva Mode Records, čo je jeden z najlepších svetových labelov v našom žánri. Bol pre nás šok, že to chcú vydať. Potom sa to tri roky prevaľovalo, ale pri tejto hudbe je to vždy beh na dlhé trate, dlho sa to usádza.
minulý rok sme oslávili 30 rokov súboru VENI.
Chystáme sa vydať aj lajfku z toho najlepšieho, čo máme v archíve. Teraz ideme spolu hrať do Prešova, kde budem mať aj workshop. Netuším, akí ľudia tam prídu, je to pre mňa vždy výzva, lebo aj keď veľmi nemám rád nečakané situácie, zároveň sa na to teším. Nech príde ktokoľvek, či vie alebo nevie hrať na nástrojoch, budeme spolu robiť Zvukohry.
z pedagogickej fakulty som odišiel v podstate nedobrovoľne.
S Tomášom Borošom a Ivanom Šillerom sme tam za sedem rokov rozbehli veľmi dobrý projekt, mali sme výborný tím, výsledky, mysleli sme si, že sme nezraniteľní a nenahraditeľní, ale narazili sme na nepochopenie obsahu a spôsobu našej práce. Asi to bolo príliš skoro a príliš iné v porovnaní s ostatnými vecami, ktoré sa na fakulte dejú. Ani v prostredí ostatných pedagogických fakúlt pre nás nemajú porozumenie.
prišiel som na svet príliš mladý v príliš starých časoch.
To má na posmrtnej buste, ktorú si sám nakreslil, napísané môj obľúbený skladateľ Erik Satie. Celý život mal pocit, že jeho nápady a umelecké myšlienky nikto nechápal, nerozumel mu veľmi ani Stravinskij ani Debussy, hrdinom a vzorom sa stal až pre mladšie generácie. Ja si niekedy na Slovensku tiež tak pripadám, ako mimoň. Je mi to tu trochu malé. Robíme veci, ktoré majú vonku odozvu, ale tu im nerozumie ani väčšina ľudí z umeleckého prostredia. Mám však, našťastie, tendenciu sa obklopovať ľuďmi, ktorí mi rozumejú tak hudobne, ako aj celkovo, takže som vlastne spokojný.
naozaj šťastný som sa cítil v Haagu a Berlíne.
Ľudia podobnej nátury sa do tých metropol zliezajú z celého sveta. Keď som založil Večery novej hudby, pioniersky som si myslel, že to prinesiem na Slovensko. Chcel som z Bratislavy urobiť takú malú metropolku, kde by sa tiež zbiehali ľudia zo sveta. Nepodarilo sa mi však uchvátiť naše publikum podľa mojich predstáv, ale boli asi naivné. Bratislava nie je Berlín. Teraz, po 30 rokoch, sa mi zdá, že to je ešte asi dlhá cesta, tá mentálna zmena, ak vôbec príde.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.