sú potraviny, ktoré dokážu spoločnosť rozčesnúť na dva nezmieriteľné tábory. Jedna polovica by také niečo nikdy nevzala do úst, druhá zas vyhľadáva akúkoľvek príležitosť si to čudo vychutnať. Pri pivnom syre je však tých príležitostí obmedzene, pretože ak si ho už nejaký naozajstný trúfalec a grobian v spoločnosti k pivu objedná, môže čakať len to najhoršie.
V prvom rade je to výstražne zdvihnuté obočie prísediacich pri letmom spomenutí, že by si také niečo človek vôbec dal. Ak sa napokon odváži si nejaký ten Romadur, Limburger či Munster objednať, začne sa jemné pokašliavanie. Pri príchode vytúženej lahôdky na stôl sa spustí aj ostentatívne odťahovanie a stupňujúce sa podpichovanie na hranici urážok. Po skonzumovaní si môže byť dotyčný istý, že v jeho spoločnosti žiadna žena pri stole neplánuje naďalej stráviť večer a vyhliadky na bujarý nočný život v nastávajúcej polročnici sa mu scvrkli na minimum.
Pivné syry sa, skrátka, jedia doma. Tí, čo ich nenávidia, jedným dychom dodávajú, že v trenírkach, dierkovanom tielku a s vyloženými nohami na menčestrovej taburetke. Ak sme v Česku, nesmieme zabudnúť na apartné ponožky. V ruke nôž, na lopári chlieb, cibuľa a dotyčný hriešnik – zvyčajne polomäkká až mäkká kocka či kváder s bielym, prípadne tehlovým a značne mazľavým povlakom na povrchu. Po rozkrojení je krásne vláčny a po položení na jazyk napriek zadúšajúcemu zápachu neuveriteľne lahodný, smotanový s nezbedným korenistým doťahom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.