za tých dvadsať rokov sa v troch okolitých dedinkách nezmenilo nič. Roky nadávam, že starostky nedokážu spojiť Fekišovce s Hnojným chodníkom, ktorý by uľahčil život obyvateľom obidvoch obcí. Ako však môžem chcieť od nich chodník za humnom, ak nie je vybudovaný ani v samotnej obci? Pred desiatimi rokmi tu auto v strede dediny zrazilo a zabilo ženu, kráčajúcu popri ceste. Dúfal som, že konečne sa niečo pohne, zmení. Nezmenilo sa nič.
Ako mladé dvadsaťročné ucho ma nesmierne vytáčala čierna skládka na kraji Fekišoviec. Je tu stále! A bude tu aj o ďalších dvadsať rokov. Môj sused, bývajúci o pár domov ďalej, je brutálny alkoholik a každý druhý deň na celú dedinu kričí na svoju sedemdesiatročnú mamu, že ju zabije, ak mu nedá peniaze na alkohol. Som ticho. Rovnako ako celá dedina.
Na kraji dediny v rozpadnutom dome býva asi osemčlenná rodina. Otec alkoholik a kriminálnik. Keď je za mrežami, celá rodina sa nadýchne a cíti sa ako na dovolenke. Žena sa s ním už aj rozviedla. No on je aj tak stále tam. Najstarší chlapec má asi dvadsať rokov. Nerobí nikde. Mladší je inteligentný, veľmi šikovný, no nemá vychodenú ani strednú školu. Dal som mu možno desaťkrát príležitosť a šancu na prácu, začlenenie sa do normálnej spoločnosti. No neexistuje žiadna sila na svete, aby jeho celoživotné návyky zmenila.