Mozaika

kedy vznikla táto úžasná, čisto mäsová pochúťka, nevieme, ale podľa všetkého ju ľudstvo poznalo od dôb, keď sa istému nešťastníkovi podarilo zabudnúť kotol plný uvarených svinských nôh a hláv nad ohňom. Možno prišla silná búrka s krupobitím, možno ho do jaskyne zahnali bludičky alebo manželské povinnosti, v každom prípade celú poživeň nechal tak a tá nad vyhasnutým ohňom chladla a chladla, až kým sa nepremenila na tuhú gumovitú zmes mäsa a rôsolu. 

Len čo slota prešla a náš prvý priekopník studenej kuchyne podišiel zrátať straty, zistil, že vďaka náhode ľudstvo opäť prišlo k nevídanej lahôdke. Stuhnutá gundža sa z kotla dala len vyrezať, no chutila fantasticky. Prakuchár teda kotol prevrátil a z kotla vyslobodil mäsovú tortu ako hrom. To sa už k vyhasnutej pahrebe priplichtila celá osada a krájala a koštovala a rozmýšľala, ako si tento fantastický studený nárez z vyvarených kĺbov a kostí pripraviť zas. Neustálym opakovaním a vylepšovaním starodávneho receptu napokon tlačenka urobila v Európe takú kariéru, o ktorej sa nejednému aristokratickému dengľavému jedlu iba sníva. 

Tlačenka vedela, že úspech bude mať len vtedy, ak bude zasahovať čo najširšiu cieľovku, a tak sa nesústredila len na šľachtické dvory, ale rovno aj na pážatá a služobníctvo. Absolútne najväčší rozkvet zažíva v stredoveku. Má všetky výhody, ktoré v takej temnej dobe, ktorú tvorila zmes všade sa rozmáhajúcej vzdelanosti a brutálneho násilia, mohlo výdatné jedlo mať. Predovšetkým je z mäsa. Tlačenka bola zužitkovaním všetkého mäsového, čo by inak prišlo navnivoč. Primárne sa vyrábala z hovädzích a bravčových hláv po odstránení očných buliev a mozgu. Hlavy sa vyvarili, fajnové líčka poodpadávali do glejom presýteného vývaru, pridali sa možno ešte ďalšie fajnoty ako srdcia, obličky či krv. Chrupavkovité časti ako uši sa nakrájali na pôvabné pásiky, ostatné väčšie kusy na kocky a všetko sa nechalo cez noc zatuhnúť v obvarených bravčových žalúdkoch, aby získali ďalšiu vlastnosť, ktorá sa v tej dobe mimoriadne cenila – trvanlivosť. Pokiaľ sa žalúdky pekne zaúdili, vydržali aj dva týždne. S prižmúrením beľma stredovekého hygienika možno aj dva mesiace.