na Slovensku sa hovorí, že na to, aby človek prežil zimu, stačí mu sud kyslej kapusty a pivnica plná zemiakov. S tým sa vraj dá prežiť všetko. A veru sa aj prežívalo. V dobách, ktoré si už, našťastie, nepamätáme, no ostalo nám s nimi pevné puto v podobe sklonov neustále nad svojím osudom horekovať, akokoľvek sa teraz máme dobre. Pričom kedysi k šťastiu ľuďom stačila naozaj len tá kapusta.V stredoveku ju dokonca považovali za najväčšiu lahôdku aristokratických stolov. Ale všetko po poriadku. Podľa všetkého jej kultivácia prebehla približne1 000 rokov pred Kristom a udialo sa to niekde tu, v gastronomicky tak trochu zabudnutom kúte sveta – v našej východnej Európe. Kelti si tu totiž všimli zvláštnu hlúbovitú rastlinku, ktorá sa dala parádne variť a dlho skladovať, tak ju začali vo veľkom pestovať. Dokonca jej podarovali aj meno – káp. Čo v ich jazyku znamenalo hlava. Nevieme, prečo siahli práve po tomto názve, keďže kapusta v tých dobách ešte žiadnu hlavu nemala, jej listy boli rozkošatené a nepriliehali k sebe tak, ako to vidíme na pultoch supermarketov dnes. Zrejme však hlavu nejako musela pripomínať, pretože tento slovný základ sa potom presunul takmer do všetkých jazykov, ktoré s kapustou prišli do styku. Keď hovoríme o kapuste, vedci zaoberajúci sa históriou potravín a stravovania sú vždy veľmi opatrní, pretože v starých textoch sa len ťažko dá presne identifikovať, o ktorý z kultivarov kapusty ide. Z prapôvodnej kapusty totiž postupne vznikali aj zeleniny, ktoré dnes poznáme pod názvom kel, brokolica či karfiol. Nehovoriac o tom, že už napríklad v starovekom Grécku či Ríme poznali viacero druhov kapusty aj kelových listov a rozdeľovali ich podľa ich krehkosti a toho, či boli vhodnejšie na dusenie alebo ako základ surového šalátu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.