možno sa už niekto z čitateľov stretol so zvláštnym úkazom v lepších reštauráciách podávajúcich japonské jedlá. Zrazu pred neho postavili niečo – pokojne to mohol byť len kopček ryže – posypané čudným ružovkastosivým páperím. Jemnučkými hoblinkami, ktoré sa na horúcom jedle najprv nepatrne chveli, neskôr triasli a hopkali, až sa napokon začali do seba skrúcať a scvrkávať. Keď sa nádherný tanec nežných vločiek skončil a dotyčné jedlo pristálo na jazyku, človek pocítil záchvev rybej chuti s dymovým nádychom. Jedlo bolo zrazu plné umami (slávnej piatej chuti, čo zalieva ústa slinami pri jedlách s prírodným glutamanom), čiže pri silnom mäsovom vývare, vyzretom syre, paradajkovej omáčke, dusených hubách a – katsuobushi.
Dnes katsuobushi zoženieme v každom lepšie zásobenom obchode s ázijskými potravinami, no je už nastrúhané, vyzerá ako stružliny z ohromnej ružovej ceruzy a hovie si v priehľadných igelitových vreckách. Každá poriadna japonská domácnosť s oddanou gazdinkou, ktorá varí tradične a neskracuje si cestu k jedlám polotovarmi, má v špajzi na najdôležitejšom mieste položené čosi, čo by slovenskému dedovi pripadalo ako čudná ocieľka na kosu. Tvar to má podobný, no človek s ňou veľa nenaostrí. Vyzerá totiž ako drevená. Po dlhšom skúmaní by zistil, že ide o rybu na slovenské pomery tragicky zle zaúdenú. Môžeme s ňou pokojne rozbíjať orechy. Je tvrdá a nepoddajná, no keď sa nám ju podarí rozbiť, vnútri sa ukáže nádherná bordová farba. Pri tomto vyúdenom zázraku sa v japonskej komore určite nachádza aj utešená drevená škatuľka. Keď ju otvoríme, nájdeme v nej malý hoblíček. Gazdiná totiž každé ráno, keď pripravuje svoj vývar, chytá do rúk tú čudnú preúdenú a tvrdú ocieľku a nahobľuje si z nej čerstvé vločky katsuobushi. A z čiernej potvory vypadávajú ružovkasté stružlinky pripomínajúce baletné sukienky jemné ako páperie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.