väčšinu života som chodil do roboty od deviatej do šiestej.
Po štvrťstoročí programovania som zatúžil po zmene a stal sa učiteľom. Odvtedy nemám pracovný čas. Do práce chodím, keď mám povinnosti, napr. prednášať. Najprv to vyzeralo ako úplný ideál, ale ukázalo sa, že to tak nie je. Predtým som mal voľné víkendy, ale učiteľská práca sa nikdy nekončí. Podobne ako u našich študentov je pracovný čas sedem dní v týždni a temer každý večer. Keď o polnoci opravujem zadania, študenti si okamžite čítajú výsledky.
predmet Filozofia internetu učím na rôznych vysokých školách už temer dvadsať rokov.
Pôvodne som ho zamýšľal ako zmes mystifikácie a futurizmu. Vždy ma fascinovalo, ako ľahko sme schopní uveriť temer hocičomu, keď to hovoria vedci, a tak som skúšal na študentoch, kedy sa vzbúria. Lenže naši študenti väčšinou neriešia, čo im v škole hovoria. Myslia si svoje alebo aj nič. Postupom rokov vývoj dobehol moje fantázie a nakoniec ich predbehol. Moje najsmelšie vízie sa potvrdzovali. Dnes si už netrúfam predvídať, kam sa internet rúti a som rád, keď som schopný aspoň popísať, čo sa práve deje.
na matfyze učím okrem informatiky aj kreatívne písanie.
Tvorivo písať, sústrediť sa na kvalitu textu, vyhadzovať nadbytočné slová potrebuje každý, aj matfyzák. Najväčšia pochvala, ktorú som dostal od študenta: Čo ste to so mnou urobili? Ja už si škrtám aj esemesky!
učím rád.
Decká sú omnoho zábavnejšie ako dospeláci. Často sa rozpráva, že dnešná mládež je horšia a horšia, ale ja som si to nevšimol. Majú to iba trochu inak usporiadané. Odmalička si každú informáciu, ktorú potrebujú, bleskovo nájdu. Keď sa chcú zabaviť, môžu si kedykoľvek niečo pustiť alebo sa s niekým spojiť. My, ktorí sme stávali v rade pred antikvariátom, to nedokážeme precítiť.
v 70. rokoch som sa stal filmovým fanúšikom.
Čiastočne preto, že to bolo jediné dostupné umenie. Knižky veľmi utrpeli zákazmi, ale filmy dávala viedenská televízia a s trochou šťastia sa dali vidieť vo filmových kluboch. Jeden sme v roku 1972 založili na strednej škole. Už sa síce filmy sťahovali z distribúcie, ale neporiadne. Neexistovali zoznamy, a tak mali v mestskej požičovni napr. filmy Formana, ktorý už nemohol ísť do kín, alebo aj Hanáka. Po pár premietaniach si nás zavolal riaditeľ, že to musíme vyvážiť sovietskou tvorbou. Tak sme klub zrušili.
programovanie ako profesia je fajn, pretože rozum to vyčerpáva iba logicky.
Fantázia ostáva nedotknutá a človeku sa žiada robiť aj niečo iné. Písanie o filmoch, to bola moja záhradka. Začalo sa to tak, že som videl veľa filmov a mal pocit, že mnou len tak prešumeli, akoby som bol prietokový. Tak som si povedal, že si o nich budem písať. Doma mám štósy filmových denníkov.
na veľkom filmovom festivale som bol ako akreditovaný novinár len raz.
V Berlíne. Polhodinu som sedel pri vedľajšom stolíku vedľa Istvána Szaboa; to bol náš hrdina, veľký európsky režisér! On pil sám svoju kávu, ja svoju a celý čas som rozmýšľal, či by som sa ho nemal niečo opýtať. Ale necítil som potrebu. Tak som pochopil, že pre túto zvedavú profesiu som stratený.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.