Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hořící Jan

.elena Akácsová .lifestyle .zásah

Jan Palach prichádza s dvoma kýblikmi naplnenými benzínom pred budovu Národného múzea na Václaváku. Pedantne si vyzlečie a zloží nabok kabát a šál, z aktovky vyberie list a chvíľku sa rozhoduje, kam ho položí.

nakoniec ho nechá v aktovke. Vyleje na seba benzín, strasie ho, pričuchne si k fľaštičke s éterom. Trasúcimi sa rukami škrtá zápalky. Náhle vzbĺkne, pár metrov beží, pokiaľ ho niekto nezrazí na zem a neuhasí vlastným kabátom. Stále je pri vedomí, lapá po dychu a my sa dlho pozeráme na jeho spálenú tvár a vystrašené oči. 

Tak sa končí nový film Jan Palach a je to najsilnejšia scéna z celého filmu, ktorú si divák mlčky odnáša so sebou domov. Má o čom rozmýšľať. Táto scéna nie je nepodobná tej, ktorou sa začína film Hořící keř. Ale v tomto prípade má celkom iný účinok. V Keři vidíme horieť neznámeho mladíka. Aj to je silné, ale nie je to tak veľmi osobné. Osobnejší vzťah si vytvoríme k ľuďom, ktorí prichádzajú až potom. Vo filme Jan Palach, naopak, vidíme všetko, čo bolo predtým.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite