málokto rozumel múke tak ako moja stará mama. Vedela ju analyzovať priamo prstami. Kdeže recepty, váženie. Robila všetko od oka, presnejšie od dlane. Keď sme sa jej na to pýtali, len sa usmiala a povedala, že nie je múka ako múka. Stačí otvoriť nové vrecko a už je všetko iné. Rovnako je dôležité vnímať, či s ňou robíme v lete alebo v zime, či prší alebo vonku páli letné slnko. S múkou sa treba láskať, pretože býva náladová. To všetko naša babka o múke vedela a ešte oveľa viac, pretože z nej robila každý týždeň v sobotu zázraky. A keď mala na prázdninách vnúčence, tak aj dvakrát do týždňa. Pletenky, české buchty, moravské buchty, šišky. Dcéry sa to od nej pokúšali naučiť, no cit pre múku do dlaní nikdy nedostali – po nej sa už nikomu z rodiny tak napiecť nepodarilo. Možno nemali trpezlivosť, možno neprešli tou správnou životnou skúškou. Taký dar si zrejme treba poriadne zaslúžiť.
Babička sa tento fortieľ naučila na Morave, kde ako trinásťročná sirota odišla slúžiť. Keď dosiahla plnoletosť, moravská rodina nechcela o šikovnú gazdinú prísť – asi pre jej zázračné buchty – a tak ju zamkli s paholkom v manzardke. Veď príroda to vyrieši sama. Nerátali však s tým, že babka bola už na tú medzivojnovú dobu prudko emancipovaná žena. Ušla po streche a vrátila sa domov na Slovensko. Netušila však, že tam ju už čakajú krstní rodičia s vybratým ženíchom – o sedemnásť rokov starším vdovcom. Tentoraz nebolo kam utekať, a tak len otvorila vrecko hladkej múky a napiekla si svadobné koláče.
„S múkou sa treba láskať, pretože býva náladová.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.