máme štyri premiéry do roka.
Neexistuje mesiac, keď by sme paralelne s predstaveniami neskúšali novú premiéru, to je skôr výnimka. Takže po premiére nenastane žiadny oddych, len veľký výdych. Ľudia si podajú ruky, ruskí kolegovia si dajú deci vodky a na druhý deň zase tréning. Občas si dám vodku aj ja, hoci inak nepijem, hovorí sa, že to uvoľňuje svaly. Po náročnom predstavení ťažko zaspávam, niekedy až nadránom. Tŕpnu nohy, únava sa mieša s adrenalínom.
ako vedúci sólista nemusím byť obsadený do každej hlavnej úlohy.
Znamená to, že mám niečo odtancované a prezentujem súbor smerom navonok, čo je dôležité, lebo my baleťáci sme v porovnaní s činohercami alebo opernými spevákmi v podstate no name. Pomáham mladším kolegom s riešením problémov, poradím, nasmerujem, rád robím amatérske psychoanalýzy. So Slovákmi sa rozprávame o všetkom. Tí, čo prídu zo zahraničia, sú iné nátury, a takí Japonci, to je kategória sama osebe, z nich niečo vytiahnuť, to je ako z chlpatej deky. Komunikujeme v angličtine, ale väčšina tanečníkov ovláda viac jazykov.
mám bakalára z práva.
Magistra som nestihol dokončiť, ale plánujem to. Nechcem byť právnik, len som si chcel rozšíriť obzory, lebo tanečné konzervatórium sa mi zdalo ako nedostatočné vzdelanie vzhľadom na to, že po skončení tanečnej kariéry mám v pláne ísť úplne od branže. Chcem robiť v médiách, pred kamerou. Mojím snom je robiť športového redaktora – šport je moje druhé ja, som športový maniak. Zatiaľ som sa k moderovaniu nedostal, ale láka ma to. Nemám veľké oči, chcem začať od piky, oťukať sa, nechcem byť rýchlokvaska.
môj otec bol futbalový tréner.
Vyrastal som v malej dedinke pri Trnave, odmalička som hral futbal, lyžoval, korčuľoval. Na základke som začal tancovať v detskom folklórnom súbore Majorán a ešte som chodil na akordeón. Bol som veľmi hyperaktívne dieťa, mama to musela uzemniť, tak som mal každý deň niečo. Keď som riešil, či ísť na osemročné gymnázium, babka počula v rádiu, že v Bratislave je nejaká tanečná škola, kde sa tancujú aj ľudovky. Zobrali ma aj tam, aj na gymnázium, ale láska k pohybu vyhrala. Až do štrnástich som ešte po víkendoch chodil domov hrávať zápasy za Modranku, bez tréningov. Chceli ma do Spartaka Trnava, ale to už sa pri tanci nedalo.
ráno si zapnem mobil a pozriem si športové výsledky.
To je úplne prvé. Skontrolujem, ktorí naši hokejisti v noci bodovali, ako hrali moji obľúbení Golden State Warriors. Sledovanie športových prenosov a hranie hazardných hier, napríklad taký poker, na to si musím dávať veľký pozor, aby som to udržal pod kontrolou. Keď mám novú hru a manželka nie je doma, v pohode hrám do tretej do rána, musím sa prefackať, že choď spať, zajtra ideš ráno do roboty.
„Mrzí ma, že nemám akrobatické predpoklady. Ale mám veľký sen, že raz sa dostanem k breakdancu.“
nemám v rodinných génoch byť taký chudý, ako som.
Maminka je plnoštíhla, otec bol väzba, v kondícii sa držím umelo. Moje telo si stále pýta viac, ako by potrebovalo. Sladkého dokážem zjesť na tony, bez problémov zmašírujem 300-gramovú milku, zabijem to dvoma-tromi rezmi Mila a zalejem sladkou vodou. Nemusím sa vážiť, či som nepribral, každý deň cvičím polonahý – na tréningu musím vidieť, ako pracujú svaly. Človek ľahko skĺzne do chyby, potom sa vyvíjajú iné svaly, technika nefunguje. Neustále musím kontrolovať, čo s telom robím. Je to moja zodpovednosť.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.