meno ako z mafiánskeho filmu. Človek by čakal nejakého na tvári zjazveného podliaka v nenútenom obleku s ružou v klope ako vyčkáva pri svojom bugatti na nič netušiacu obeť. A ono je to obyčajná smotanová pasta. No – obyčajná. Talianska! Frivolne povoľná, oddane prispôsobivá, na jazyku prítulná až strach. Zatiaľ čo iné syry dávajú o sebe v jedlách rázne vedieť, mascarpone nie. To hrany uhládza, skôr je to typ, čo nechce vytŕčať a pripravuje pôdu pre tých výraznejších a ambicióznejších. Niet hádam ingrediencie, s ktorou by si nerozumelo a ktorú by nepozdvihlo. Niektorí o ňom šíria klebety, že vraj samo osebe veľa chuti nemá, no zato dokáže nevyberavo chute kradnúť. Aj preto ho talianske gazdiné držia v chladničke poriadne zavreté alebo aspoň mimo dosahu nejakej obzvlášť výraznej vône či chuti. Mascarpone totiž, ak pri sebe zavetrí niečo zaujímavé, hneď to chce mať, hneď sa tým chce stať. Prečo je to tak? Ide totiž o absolútne čerstvý, ešte takpovediac dýchajúci syr pripravený z tučnej smotany. Nezreje, je len vyzrážaný a musí sa spotrebovať maximálne do týždňa. Vďaka tomu, že nie je konzervovaný soľou v takej miere ako ostatné syry a že má zároveň taký veľký obsah tuku, sa z neho stáva nevyberavá špongia na iné pachy a chute. Aj preto je také obľúbené ako nosič chutí do všetkých tých dezertov a tôrt, kde tvorí hlavnú krémovú zložku. Tvaroh je príliš výrazný, dokonca až kyslý, zatiaľ čo mascarpone takmer vôbec necítime a dodá navrch ešte neodškriepiteľný smotanový nádych.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.