Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Michal Oláh: Študenti ma majú za prísneho psa

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Náš nový stĺpčekár Michal Oláh je vysokoškolský profesor a teóriu sociálnej práce prepája s praxou v útulku pre ľudí bez domova RESOTY, ktorý prevzal po Antonovi Srholcovi. Nedávno dostal ocenenie Sociálny pracovník roka 2017.

Michal Oláh: Študenti ma majú za prísneho psa Boris Németh

som čerstvý profesor.

Dnes už je to viac bežné byť ním v štyridsiatke. Do praxe som sa vrátil pred 2,5 rokom, pretože byť len na akademickej pôde v pomáhajúcich profesiách, to je také teátro. Sociálna práca sa bez praxe dobre učiť nedá. Doobeda som s bezdomovcami a poobede so študentmi. V útulku RESOTY som riaditeľ aj sociálny pracovník, robím krízovú intervenciu, sociálne poradenstvo, terapiu aj supervíziu. Ale dnes doobeda som dve hodiny s Ibim hľadal po lese nášho klienta, obávame sa, aby si nesiahol na život. Prežívam s nimi každodenný život. S každým sa denne trošku porozprávam, mám tak zmapované ich problémy. 

chcel som byť františkán.

Zdalo sa mi, že to je jediná vec, čo môžem robiť. Už počas strednej školy, ako prišla revolúcia a začali sa objavovať bezdomovci, tak som k františkánom prirodzene tiahol, lebo sv. František pomáhal chudobným. Chodil som pomáhať do útulku s bezdomovcami v Lamači, brával som ich na obedy, občas som dal hocijakému lístok a poslal ho k nám, aby ho moja mama nakŕmila, z toho bola večne nešťastná. Keď som mal osemnásť, strávil som medzi františkánmi prípravný rok a zistil, že to nie je pre mňa. Dievčatá sa mi páčili viac ako františkáni. (Smiech.)

mám troch synov, oni sa mi postarajú o program.

Ale ak si o voľnom čase môžem sám rozhodnúť, posledné roky ma najviac baví iba si otvoriť vínko alebo sadnúť za počítač a niečo si pre seba písať. Najradšej by som sa každý víkend šľahol do vírivky a bol v nej celý deň. S manželkou, keď ideme raz-dvakrát do roka do Tatier, ani náhodu nejdeme na žiadnu turistiku, len relaxujeme v penzióne.

mám rád staré obrazy.

V zahraničí, keď som s kolegami na konferencii, všetci idú na hokej alebo na drink a ja do galérie. Chodím po bazároch, burzách. Hľadám tam vždy niečo, čo tú krajinu symbolizuje. Naposledy v Keni, kde som bol na misii Vysokej školy sv. Alžbety, našiel som na masajskom trhu tento oštep (pozri foto). S manželkou sme sa museli dohodnúť, že ja mám obývačku a spálňu zariadenú kdejakými starinami a ona zvyšok bytu. Deti sa za mňa hanbia, keď sa zastavím pri hocijakom kontajneri, hodím niečo do kufra a pokračujem v ceste. U nás na sídlisku mi to už zakázali robiť. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite