stáli vtedy dve koruny dvadsať a tie mince som v prešívanej bunde z Makyty žmolil už od rána. Hodina nafukovania a márneho predstierania, že som doma cvičil, sa skončila, zbalil som klarinet do čierneho puzdra a hybaj behom k stánku, kde telnaté tety vytŕčali ruky von z okna s voňavými a náležito mastnými papierovým vreckami plnými tej strapatej maškrty. Tenučko nakrájané hranolčeky vypražené v bravčovej masti. Na parapete o šnúrku priviazaná plastová soľnička. Postaviť sa na špičky, dočiahnuť, posypať hranolky soľou, výdatne, na špičkách soľničku vrátiť, vreckom oboma rukami poriadne zatriasť a žujúc vykročiť k zastávke autobusu. V polovici sa vrátiť po zabudnutý klarinet, zanechaný na rímse pri okienku.
Kto len vymyslel tento zázrak, túto neslýchanú lahôdku? Zbláznené sú do nej rovnako deti, ako aj dospelí. Kvôli nim sa stojí v radoch, kvôli nim sa nakupujú také zaberače miesta ako fritovacie hrnce. Dnes zemiakové hranolčeky radíme k fastfoodu, niektorým snobom nestoja ani za zmienku. A pritom je to pochúťka, ktorá má v histórii európskeho kulinárstva svoje pevné miesto, dokázala dokonca dostať do varu celé štáty a spôsobila už nejednu medzinárodnú roztržku. Každý chcel totiž byť jej vynálezcom. Kto prvý zobral zemiak, ošúpal ho, nakrájal na hrubšie hranolčeky a vypražil v horúcej masti tak, aby boli na povrchu chrumkavé a vnútri krásne mazľavé? Prví sa o slovo hlásia, samozrejme, Francúzi. Argumentujú tým, že veď sa stačí pozrieť do sveta, ako sa kde hranolčekom hovorí. Väčšina národov prebrala názov z francúzštiny – pommes-frites. A by toho nebolo málo, Američania im inak nepovedia ako „po francúzsky vypražené“ (french-fries). Do reči vtedy Francúzom skáču Belgičania. Tí robia všetko pre to aby sa zemiakové hranolčeky prisúdili im.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.