radí sa medzi najnáročnejšie dezerty, niektorí kuchári si ho ani netrúfnu zaradiť do svojho jedálnička. Nie preto, že by to bolo naozaj také náročné, ale skôr kvôli všetkým tým rečiam o tradícii a „správnym“ návodom, ako dokonalé suflé urobiť. Ak sa náhodou veci neznalý človek zapojí do debaty o suflé, môže si byť istý, že práve stratil v lepšom prípade dve hodiny, v horšom zopár dní svojho života zanietenou hádkou o tom, či sa má servírovať pripravené s mäkkým stredom alebo celkom prepečené. Niekto si povie – čo je na tom, to robia aj vyznávači steakov a prežil som.
No v tomto prípade ide o vážne podcenenie situácie. Pretože keď je na pretrase suflé – klenot francúzskej kuchyne – ide o život. Konzistencia totiž nie je jedinou vecou, pri ktorej sa ľudia z vyššej gastro spoločnosti vedia hádať cez celú miestnosť a kričať na seba vety typu: „Tak si ten sneh miešaj v skle, a nie medi, ale potom to nenazývaj suflé!“ alebo „Pokiaľ do bielkov dávaš stužovač, pre mňa si ako človek skončil.“ Nezriedka vás môžu obviniť z vlastizrady, napríklad pokiaľ podávate suflé s nezarovnanou strieškou.
„Keď je na pretrase suflé – klenot francúzskej kuchyne – ide o život.“
No a teraz si predstavme, že toto má kuchár reštaurácie riskovať. Radšej urobí jednoduchú pannacottu, vytiahne ju v pravú chvíľu z chladničky, pekne dozdobí a má vybavené. Nemusí sa prplať s vajíčkovým dezertom, ktorý treba urobiť krátko pred podávaním a utekať s ním rovno z rúry priamo pred zákazníka, lebo zrútiť sa má až vtedy, keď do neho snobský maškrtník zájde dezertnou vidličkou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.