pomalé prúdy pripomínajú viac jazero než obrazy známeho Dunaja a nútia schovať hlavu hlbšie medzi plecia do závetria vyhrnutého goliera na kabáte. Rieka je takmer pred cieľom svojej púte – zálivom Baltického mora, no napriek tomu sa neponáhľa. Jej siluetu dotvárajú obrovské estónske trajekty so smutnou históriou. Ranná Riga. Má dve tváre, rovnako ako brehy rieky, ktorá ju určuje.
„Riga je ako stredoeurópska metropola, ktorá si do týchto končín odbehla a už sa nevrátila.“
Ten ľavý je breh „nový“, omnoho redšie zastavaný, s obrovskou červeno-bielou vlajkou, ktorá je tak trochu príliš vysoká a príliš vlajúca. S budovou kontroverznej národnej knižnice, ktorej obsah sem bol prinesený na rukách živej reťaze z pôvodného historického komplexu, ako pokus o niektorý z nezmyselných rekordov určených do Guinessovej knihy. Vežiaky švédskych a nórskych bánk sú predvojom armády žeriavov, ktoré sa tu začínajú pomaly rozkladať. Nikde nie je neviditeľná ruka trhu viditeľnejšia ako pri základoch žltých konštrukcií. Je to breh, ktorý sa ešte len hľadá.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.