pritom ramen, výdatná japonská polievka s rezancami z pšeničnej múky, už vďaka svojej povahe a komplikovanej histórii nemôže chutiť nikdy rovnako. Každý región či mesto má svoju špecifickú chuť, svoju prípravu, svoj ramen. Dokonca už aj ten nešťastný New York. Existuje milión jeho variácií, ak nie viac. Len keď sa pozrieme na rezance, ktorých hrúbka a konzistencia sa v Japonsku mení každých dvadsať metrov, je nám jasné, že nejaký jeden-jediný absolútne pravý a ikonický ramen asi ťažko niekde nájdeme. Samozrejme, títo pravoverní ramenisti zrejme chcú poukázať na to, že ten, ktorý ochutnali, bol pripravený z absolútne čerstvých surovín a od podlahy. No a že tunajšie rameny sú určite instantné brečky. Problém však je, že súčasťou jeho histórie sú aj instantné podoby. Tie navyše najviac prispeli k terajšej ramenovej sláve. Ak už však chceme hovoriť o čerstvosti, potom hovorme len o príprave základného vývaru z mäsa a kostí. Ostatné ingrediencie sú totiž vždy instantné – či už ide o sušené riasy kombu, katsuobushi – sušené vločky údeného nasoleného tuniaka alebo sójovú omáčku či pastu miso.
Ak už chceme machrovať, mali by sme sa skôr zmieniť o rezancoch. Tie sú naozaj špecifické. Vyrábajú sa z múky, vody, soli a kansui – čo je v podstate zásaditá minerálka. Tá im dáva aj špecifický, jemne žltkastý odtieň a typickú húževnatosť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.