štefánik vo mne stále doznieva.
Ešte aj dlho bude. Tak ako mnohí maliari stále maľujú ten istý obraz, aj ja mám pár tém, ku ktorým sa vraciam. Bežia u mňa akoby na pozadí v hlave dlhé roky, a tie potom, keď píšem, len vyťahujem ako ryby z rieky, čo tam už dlhý čas rástli a tučneli. Málokedy je to tak, že dostanem impulz a som hneď schopná o tom niečo napísať. Obyčajne sa to musí poprepájať s tým, čo už mám rozmyslené, spracované, zažité. V živote viac podlieham impulzívnosti a improvizácii než v práci. Tam som pomalá a dôkladná.
škola ma však naučila neočakávať výsledok svojej práce okamžite.
Možno lekári to majú inak, ale pri pedagogických a umeleckých profesiách nemôžeme pociť šťastia alebo zmyslu práce odvíjať od toho, či hneď vidíme výsledok a či nás niekto pochváli. Často to trvá dlho, kým nás niekto pochopí. Aj mne niektoré veci, ktoré nám pedagógovia hovorili, „dopli" po 10 rokoch, keď som si v nejakej situácii spomenula, že aha, takto to mysleli. V pedagogickej práci sa človek musí snažiť dostať zo seba čo najviac a veriť, že raz z toho vyklíči niečo pozitívne. Pre kompenzáciu oriem široké pole, robím viac vecí súbežne, takže vždy niekde niečo vyrastie, niekto to prijme a niečo ma poteší. Nakoniec väčšina vecí dobre dopadne, ale musím byť veľmi trpezlivá.
mám takú teóriu, že nás zásadne určuje to, čo sme robili, keď sme mali 14 rokov.
Je to kľúč k tomu, aké je naše nastavenie a naša superschopnosť. Ja som celý ten rok strávila doma v sadre po operácii chrbtice. Čítala som ako nepríčetná, tri knihy denne, naučila som sa fakt rýchlo čítať. Vtedy, na rozhraní medzi detstvom a dospelosťou, máme veľkú schopnosť sa učiť. Ako je tá teória, že potrebujeme 10 000 hodín praxe, aby si sme nejakú činnosť zvládli, tak v tých štrnástich možno stačí polovica alebo tretina času. Vedieť to tak vtedy, tak sa drvím japončinu a bohvie, čo pekné by mi to prinieslo.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.