študoval som hudbu, pohybujem sa blízko divadla, ale túžim byť sochárom.
Vlastne to, čo robím, je živá sochárina, živé výtvarné umenie. Záleží aj na tom, kto sa na to pozerá, akú má skúsenosť, ako si to pomenuje. Čítal som už toľko názorov na moju prácu, že keby som to sám nerobil, tak by som mal pocit, že sú to rozdielne veci, ktoré spolu nesúvisia. Kontinuálne pracujem so zoskupením Med a prach. To, čo robím, má výrazné špecifiká, interpretov si musím postupne stavať, nechcem priamo povedať, že vychovávať. Nemôžem len tak prísť do kamenného divadla, ľudia na to musia byť nastavení. Párkrát som mal obrovské šťastie, že som takých našiel. Ani neviem, či moja tvorba patrí do divadiel alebo skôr do koncertných priestorov (Kráľa pre BBD sme robili v Moyzesovej sieni), do galérií alebo inam.
vyjsť pred 500 ľudí a odspievať sólo nemám problém.
Hoci nie som exhibicionista a mám vždy trému, to je niečo, na čom som pracoval dlho a cítim, že takto to má byť. Ale keď to ešte len hľadám, skúšam, nesmie ma nikto počuť. Stačil by jeden sused a chodím sa mu stále ospravedlňovať, mal som obrovský problém doma hrať aj na klavíri. Teraz už mám ateliér na kraji lesa, kde môžem hulákať, koľko chcem. Ani živió! na rodinných oslavách nespievam, hanbím sa, v piatom rade stojím a aby sa neurazili, tak aspoň otváram ústa.
odmalička nemôžem slnko, je mi z neho fyzicky ťažko.
Naopak čokoládu môžem, aj komoru predo mnou museli zamykať. Ako dieťa som sa bál ísť k lekárovi, že mi zistia cukrovku. Nezjem veľa, ani mi nechutí, ale ak príde na sladké, to je katastrofa! Keby aspoň kvalitné, vysokopercentná čokoláda, ale nie, to musí byť tá hnusná. Stále sa neviem sladkému ubrániť, musel by som ísť na ťažkú odvykačku.
„Čítal som už toľko názorov na moju prácu, že keby som to sám nerobil, tak by som mal pocit, že sú to rozdielne veci, ktoré spolu nesúvisia.“
chcem sa naučiť hebrejsky.
Dlho som nevedel, že mám židovských predkov, ale od detstva som mal zvláštne sny a nevedel, čo s tým. Tak som urobil oratórium s témou holokaustu a o pol roka mi babka povedala, ale veď my sme Židia. Keď sa to povedalo, všetko to podvedomie sa preklopilo do vedomia, to bola jedna z mojich najvýraznejších mentálnych zmien. Aj latinsky by som sa konečne rád naučil poriadne, aj starogréčtinu. Už iba kontakt s týmito jazykmi núti človeka inak myslieť, v hlave sa mu zapínajú iné zložky, niečo, čo má v sebe a neuvedomuje si to.
baví ma pozorovať ľudí a rozmýšľať, kto odkiaľ pochádza.
Keď idete do Maďarska, na ulici zo 100 ľudí vyzerá 80 ako rodina, ale Slovensko je veľmi rôznorodé. Pritom málokto vie viac ako to, odkiaľ sú jeho starí rodičia. S mnohými vecami, s ktorými som sa potýkal, som sa dokázal vyrovnať, až keď som mal s mojím otcom a starým otcom niekoľko ťažkých debát a pochopil som, že mám problém s tým istým ako oni. A to je len pár desiatok rokov našich životov, a teraz si predstavte, ďalších päťtisíc. Verím v originalitu, každý sme o milimeter iný, ale možno by sme boli prekvapení, čo všetko máme v génoch.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.