Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Po značkárskych stopách

.michal Novota .lifestyle

Ak je výlet s batohom cez hory vašou obľúbenou kratochvíľou, isto ste sa už pýtali, kto vyznačuje to množstvo turistických trás u nás. A možno ste si aj, dokonale stratení, zanadávali.

Po značkárskych stopách BORIS NÉMETH Značkovanie je fyzicky náročná práca, ale značkársky veterán Rudolf Šimko z Bratislavy ju vyhľadáva aj po sedemdesiatke.

za všetko môžu značkári. Na Slovensku ich je dnes 450. Je ťažké určiť, či je to koníček alebo profesia, najskôr oboje. Dostávajú za to smiešne odmeny na hranici dobrovoľnosti. Rudolf Šimko z Bratislavy je jedným z nich, zaslúžilý veterán. Čaká ma pri supermarkete v Dúbravke v turistických pumpkách, tričku a s archívnym batohom z čias spred „doby outdoorovej“. Chválim mu ho, len čo pri ňom zastavím s autom a predstavím sa. „No, čo tam po ruksaku, vidím, že vy sa túlate po Mount Evereste.“ Nižší zavalitý sedemdesiatnik hneď vybalí svoj vysoko nákazlivý humor. Cestou do Rače nám kvapky z búrkových mrakov klopú na kapotu auta. Šípim, že táto reportáž bude rýchla, ale pán Šimko nie je z cukru. Nad Račou zaparkujeme, s hanbou si prehadzujem cez plecia svoj pretechnizovaný trekový ruksak, on si vyberá z batoha opasok s ručnou pílou, drôtenú kefu, veľké nožnice, z archaických igelitov, novín a handier vymotáva štetce a farby.

Dnes budeme na modrej značke z Rače na Biely kríž a s pokračovaním na Dračí hrádok v bratislavskom lesoparku. Je pracovný deň, obloha pred búrkou, vzduch dusný. Občas sa objaví horský cyklista či rodinka na prechádzke, inak sme tu sami. Pán Šimko mi ukazuje svoj značkársky zlepšovák. Na malej drevenej prepravke má sklenené nádoby od detskej výživy. Viečka sú prederavené, aby do nádoby prenikol štetec na farbu. Modrú, bielu a hnedú, tú poslednú na prekrytie starej alebo už príliš „vyrastenej“ značky, ktorá sa nafúkla s kmeňom stromu. Odtiene farieb sú podľa normy. Vydávame sa od parkoviska lesným úbočím smerom hore k známej horárni. 

„Za všetko môžu značkári.“

Zastavujeme sa na prvom briežku pri strome. Ani sa nestihnem obzrieť a kefa už obrusuje povrch starej značky. „Začal som v roku 1960 ako priemyslovák s dvoma spolužiakmi. Pre značkovanie nás zapálil Peter Školna. Za dva roky sme rozviezli a osadili 64 smerovníkov, vtedy ešte na motorke. Začínal som na Hornej Nitre, na Vtáčniku. To bolo vtedy značkovanie po vojne. Museli sme staré značky znovu nájsť a obnoviť. Chodili sme traja, jeden robil modrú, druhý bielu a tretí čistil cestu. Behali sme od značky po značku, a tak sme trénovali na orientačné behy. Moja prvá značka bola modrá, dodnes je moja obľúbená. Modrá sa mi páči, ako sa páčila aj Dzurindovi,“ smeje sa. 

Vyberá štetce a poučuje ma, že správna značka musí mať desať krát desať centimetrov. Spomeniem šablónu, to ho rozosmeje. „Robíme to od oka. Na štetci mám zárez po desať centimetrov. Nepoužívame sprejové farby, zatiekli by,“ vysvetľuje. Istota, s akou maľuje bielu a modrú na strom, prezrádza grif značkárskeho umelca. Hranice sú presné, keď nesedí rozmer, siahne po hnedej a zatrie prečnievajúci okraj.

Prvé značky na území Uhorska v roku 1874 vyznačil Sitniansky klub.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite