Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Voľby v Nemecku menia vládu. Socialisti po prepade končia, Merkelovej CDU-CSU zrejme vytvorí koalíciu s liberálnou FPD a Zelenými. A hoci krajná AfD narástla, nemecký volič utečencov zvládol.  Štefan Hríb

Po značkárskych stopách

.michal Novota .lifestyle

Ak je výlet s batohom cez hory vašou obľúbenou kratochvíľou, isto ste sa už pýtali, kto vyznačuje to množstvo turistických trás u nás. A možno ste si aj, dokonale stratení, zanadávali.

Po značkárskych stopách BORIS NÉMETH Značkovanie je fyzicky náročná práca, ale značkársky veterán Rudolf Šimko z Bratislavy ju vyhľadáva aj po sedemdesiatke.

za všetko môžu značkári. Na Slovensku ich je dnes 450. Je ťažké určiť, či je to koníček alebo profesia, najskôr oboje. Dostávajú za to smiešne odmeny na hranici dobrovoľnosti. Rudolf Šimko z Bratislavy je jedným z nich, zaslúžilý veterán. Čaká ma pri supermarkete v Dúbravke v turistických pumpkách, tričku a s archívnym batohom z čias spred „doby outdoorovej“. Chválim mu ho, len čo pri ňom zastavím s autom a predstavím sa. „No, čo tam po ruksaku, vidím, že vy sa túlate po Mount Evereste.“ Nižší zavalitý sedemdesiatnik hneď vybalí svoj vysoko nákazlivý humor. Cestou do Rače nám kvapky z búrkových mrakov klopú na kapotu auta. Šípim, že táto reportáž bude rýchla, ale pán Šimko nie je z cukru. Nad Račou zaparkujeme, s hanbou si prehadzujem cez plecia svoj pretechnizovaný trekový ruksak, on si vyberá z batoha opasok s ručnou pílou, drôtenú kefu, veľké nožnice, z archaických igelitov, novín a handier vymotáva štetce a farby.

Dnes budeme na modrej značke z Rače na Biely kríž a s pokračovaním na Dračí hrádok v bratislavskom lesoparku. Je pracovný deň, obloha pred búrkou, vzduch dusný. Občas sa objaví horský cyklista či rodinka na prechádzke, inak sme tu sami. Pán Šimko mi ukazuje svoj značkársky zlepšovák. Na malej drevenej prepravke má sklenené nádoby od detskej výživy. Viečka sú prederavené, aby do nádoby prenikol štetec na farbu. Modrú, bielu a hnedú, tú poslednú na prekrytie starej alebo už príliš „vyrastenej“ značky, ktorá sa nafúkla s kmeňom stromu. Odtiene farieb sú podľa normy. Vydávame sa od parkoviska lesným úbočím smerom hore k známej horárni. 

„Za všetko môžu značkári.“

Zastavujeme sa na prvom briežku pri strome. Ani sa nestihnem obzrieť a kefa už obrusuje povrch starej značky. „Začal som v roku 1960 ako priemyslovák s dvoma spolužiakmi. Pre značkovanie nás zapálil Peter Školna. Za dva roky sme rozviezli a osadili 64 smerovníkov, vtedy ešte na motorke. Začínal som na Hornej Nitre, na Vtáčniku. To bolo vtedy značkovanie po vojne. Museli sme staré značky znovu nájsť a obnoviť. Chodili sme traja, jeden robil modrú, druhý bielu a tretí čistil cestu. Behali sme od značky po značku, a tak sme trénovali na orientačné behy. Moja prvá značka bola modrá, dodnes je moja obľúbená. Modrá sa mi páči, ako sa páčila aj Dzurindovi,“ smeje sa. 

Vyberá štetce a poučuje ma, že správna značka musí mať desať krát desať centimetrov. Spomeniem šablónu, to ho rozosmeje. „Robíme to od oka. Na štetci mám zárez po desať centimetrov. Nepoužívame sprejové farby, zatiekli by,“ vysvetľuje. Istota, s akou maľuje bielu a modrú na strom, prezrádza grif značkárskeho umelca. Hranice sú presné, keď nesedí rozmer, siahne po hnedej a zatrie prečnievajúci okraj.

Prvé značky na území Uhorska v roku 1874 vyznačil Sitniansky klub. Skutočná renesancia značkárstva prišla za prvej republiky vďaka Klubu československých turistov. Keď na prahu druhej svetovej vojny v roku 1938 prvú republiku nahradila druhá, na našom území bolo okolo 40-tisíc km pásových značiek, aké poznáme dodnes. Dnes je ich 15 200 km, z toho o 800 km sa stará Tatranský národný park, o zvyšok Klub slovenských turistov, kde je pán Šimko členom osemčlennej Sekcie značkárov. Každý, kto sa motal v horách na našom kontinente, vie, že okrem Čechov (ktorí majú na pásovú značku aj patent), Slovákov a Poliakov nikto v Európe nemá tak systematicky budovanú sieť značených chodníkov. 

„Rozhodujeme aj o nových značkách, no venujeme sa najmä udržiavaniu tých starých. Obnovujeme ich každé tri roky. V Sekcii som od roku 1969, keď som prišiel do Bratislavy. Vždy boli problémy s financovaním, ministerstvo školstva nebolo vždy solventné, mali sme problémy s trojročnou obnovou. Posledné roky je to celkom slušné, pribudli aj sponzorské príspevky. V okresoch sa trasy členia na tretiny a predseda okresnej komisie rozhodne, ktorá sa bude obnovovať. Sieť je stabilizovaná, nové trasy sa nerobia. Zmeny väčšinou vyplynú z toho, že vlastník nechce, aby trasa išla cez jeho pozemok. Niektoré obce chcú zas napojenie na blízky kopec. Tam však nevyhovieme vždy, aby sme zbytočne neprehusťovali sieť, a nechceme ani, aby sa nám stretávali rovnaké farby značiek. Zriadiť novú trasu znamená získať súhlas majiteľov pozemku, orgánov životného prostredia, keď ide trasa cez chránené územia, aj ochranárov,“ prezrádza tajomstvá značkárskej kuchyne. 

„V poslednom období vznikajú najmä pútnické trasy, mariánske, svätojakubské, cyrilometodské a barborské. Nejakí Turci si bez dohody s nami partizánsky začali vyznačovať sultánske. Teraz dokončujeme trasu Via Maria, ktorá prepojí trasu z Maďarska cez Šahy po Počúvadlianske jazero až do Poľska. Napojili sme aj kúpele Dudince, ktoré značku nikdy nemali,“ dopĺňa. 

Pred nami je rázcestie a od prvej premaľovanej značky nie je jasné, kam trasa vedie. Rozdeľujeme sa. Ja idem hornou, on dolnou cestou. Vyhráva dolná. Hovorí, že tento problém musíme „vyriešiť“. Keď za ním dobieham, biely štetec už obnovuje ďalšiu značku. Pýtam sa ho, či od jednej značky musí byť vidieť na ďalšiu. Zasmeje sa. „Zásada správneho značkára je, aby boli vyznačené križovatky ciest. Miesto musí byť dobre viditeľné, preto si vyberám strom, ktorý je najlepšie umiestnený.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite