Sladké drievko

čudná, sladkastá hmota, ktorá sa po rozžutí lepí na zuby. Pripomína asfalt a chutí zvláštne anízovo. S anízom však nemá nič spoločné. Ako deti sme ju milovali. Buď sme ju jedli prekladanú pomedzi vrstvy akejsi ružovej a oranžovej cukrovej hmoty v sladkostiach narezaných na drobučké kocky alebo ako rafinovanú čiernu výplň čudnej farebnej ryže, či skôr nadrobno posekaných pestrofarebných káblikov. Priznám sa, bol som fanúšikom skôr tých druhých. Poleva pripomínala lentilky, len po rozhryznutí neprišla čokoládovo-oriešková príchuť, ale akási exotická, gumená, po ktorej človeku voňal dych. A to nehovorím o iných výhodách. Keď si človek tie pestrofarebné rúrky nasypal do ruky a zvieral ich zopár minút, o chvíľu mal celú dlaň ako pomaľovanú vodovými farbami. Ibaže tieto nešli tak rýchlo zmyť.

Sladovka hladkoplodá, to je oficiálny názov utešenej rastlinky, ktorá stojí za týmto sladkým vynálezom. Presnejšie jej koreň, ktorý sa pekne umyje, odstráni sa z neho kôra pripomínajúca korok, a potom sa vysuší pri teplote okolo 30 stupňov Celzia. Vtedy sa tomu koreňu, ktorý z ničoho nič začne pripomínať čudnú suchú halúzku, začne po slovensky hovoriť sladké drievko. A je to hádam prvýkrát, keď slovenčina nepreberá z cudzích jazykov všelijako poprekrúcané slová zo starej gréčtiny či latinčiny, ani si nevymýšľa nejaké svoje ľubozvučné onomatopoje, ale rovno jadrne prekladá. Zatiaľ čo sa iné jazyky boria so starogréckym slovom glukurrhiza, ktoré ako prvý spomína grécky lekár a botanik Dioskorides, a cez starofrancúzske licoresse ju všakovako poprekrúcali na dnešné liquorice či lékořici, slovenčina si pekne sadla, otvorila slovník slovenčina-starogréčtina a vyšlo jej, že glukos znamená sladký a rhiza koreň. A keďže sladký koreň v slovenčine znie všelijako, len nie vábne, začala tej vysušenej vetvičke hovoriť sladké drievko. Alebo to bolo všetko ešte jednoduchšie, slovník slovenčina-starogréčtina sme nezohnali, tak sme sa jednoducho pozreli cez plot a zistili, že Nemci tomu hovoria už zopár storočí Süssholz.