Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zuzana Šidlíková: Seba umoríš a ľudí neuvedieš v údiv

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Autorka najnovšej výstavy Nech šije! v SNG a knihy Stratená mÓDA, Odevná kultúra na Slovensku v rokoch 1945 – 1989 Zuzana Šidlíková je historičkou módy a kurátorkou zbierky módy a textilu Slovenského múzea dizajnu, kde v najbližšom čase začne chystať stálu expozíciu.

Zuzana Šidlíková: Seba umoríš a ľudí neuvedieš v údiv BORIS NÉMETH

všetko sa udialo naraz.

Výstava, dopisovanie knihy a ešte som sa aj sťahovala. Vravela som si, že ma asi niekto tam hore trénuje. Zvládla som to, ale myslím, že toho bolo dosť. Počítala som s tým, že výstava vzbudí záujem, ale prekvapilo ma to veľké nadšenie odbornej komunity. Móda je široké pole, vypovedá o osobnom príbehu človeka a na druhej strane sa na nej dajú sledovať veľké dejiny, národné katastrofy, hospodárske kotrmelce aj politické imperatívy.

šaty sú veľmi osobné, zostáva v nich príbeh ich nositeľov.

To ma na práci s odevmi vzrušuje a zároveň je to aj desivé. Keď na výstavu žehlím odev človeka, ktorý už nežije, cítiť z nich pot, je to vlastne jeho otlačok, a mám z toho až zimomriavky. A to ešte nerobím ako kamarátka reštaurátorka s polorozpadnutými tkaninami z hrobu zo 17. storočia, to je už iný level. Neviem si predstaviť, žeby som poznala tragický príbeh viažuci sa k šatám a obliekla by som si ich bez blbého pocitu.

som unavená z vecí.

Prepadol ma pocit, že hmota je nepriateľ. Pri sťahovaní som sa zhrozila, koľko krabíc z toho môjho malého bytu odchádzalo. Navyše sme pratali pred časom byt expriateľovej mamy, zažila som si múzeum v privátnom aj pracovnom živote. Toľkých vecí sa nevieme zbaviť, sme na ne fixovaní, nevieme, či sú dôležité, alebo nie. Ak neslúžia, zavadzajú. Zbieram len staré fotografie. Tie sú malé a ak sú datované a z nášho územia, zaujíma ma to aj pracovne. Mám aj pár rodinných fotografií. Zvláštne, ako málo vieme o našich predkoch a pritom s nimi veľmi súvisíme, preberáme po nich nielen gény, ale aj emócie. Jediná vec, ktorú mám po prarodičoch, je vyšívaná prikrývka (zase ten textil!) z roku 1928. A dve fotografie niekdy z roku 1900, ktoré sa v chudobnej roľníckej rodine objavili len preto, že pradedko išiel do Ameriky. Fascinujú ma rodinné stopy, ako málo o nich vlastne viem.

rada aktivity striedam.

Nebaví ma robiť stále len jednu vec. Keď mám niečo písať, tak sa mi chce napríklad okopávať záhradu. V Nemecku som rok robila v odevnom podniku, pracovalo sa od ôsmej do ôsmej. Tam som si uvedomila, že toto ja nezvládnem, že ja by som rada robila aj iné veci, išla medzi ľudí, do lesa, pocestovala, záhradu porýľovala, šila. Rôznorodosť udržuje moju koncentráciu.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite