všade jemný zelený koberec, do neba sa tisnú zelené ihlice. Vo vzduchu cítiť vlhkú zem a do tváre sa opiera ostrejší vietor. Jarný rytmus zelenej a hnedej sem tam prerušujú vo vetre sa chvejúce žlté bodky na zvláštne článkovitej nôžke. Podbeľ. Jemný, krehký kvietok so zvláštne nevtieravou, priam maslovou vôňou. Chodili sme ho ako deti zbierať spolu s babkou a mamou takto skoro na jar, keď sa ešte nesmelo sadať do trávy, lebo v marci a apríli má mesiac v mene to hrčivé „r“. Vraj je liečivý celý, dokonca aj tá smiešna nožička, no my sme zbierali len tie žlté medové slniečka, aby z tej nazbieranej hromady kvetín vznikol čaj a tekutý liečivý sirup, ktorému niektorí hovoria aj med. Potom nám ho mama dávala od kašľa a my sme kašľali ako diví, pretože ten podbeľový med bol jednoducho cukrík nad cukríky. A jar hrmotala okolo nás, tráva už podrástla, definitívne na stráňach porazila béžové a hnedé pásy odhalenej zeminy. Po vykukujúcich podbeľoch začali kvitnúť prvé púpavy a znova nastal čas detskej práce. Slnko k slnku, jedna strapatá žltá hlavička k druhej, až kým ich nebolo päťsto. Lebo presne toľko púpavových hláv bolo treba na výrobu ďalšieho liečivého sirupu. Jeho chuť už nebola taká maslová, skôr dýchala trávou a bolo v nej aj niečo korenisté. Omamný žltý nektár z prvých jarných kvetov sa vždy rozpustil v litri vody a zahustil nekresťansky veľkým množstvom bieleho cukru. Nečudo, že sme boli po všetkých týchto kvapkách až prenáramne živí.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.