ako deti sme sa pri zabíjačke tešili na dve veci. Prvé bolo vzrušenie, či chlapom sviňa neujde a či nás malých nezačne naháňať po dvore a len tak z pasie zaživa požierať ako v nejakom strašidelnom horore a druhá bola práve tá kôpka trasúceho sa stuhnutého vývaru.
Mramorová tlačenka a všetky tie silne korenené veci ako jaternice, krvavnice či klobásky nás až tak nefascinovali, zato dedova huspenina poriadne. Možno to bolo práve vďaka nemu, keďže išlo o pomerne mlčanlivého týpka, ktorý však keď niečo raz za deň povedal, tak to malo hlavu a pätu a najmä desivo precízne načasovanie. Takže keď na druhý deň po zabíjačke prišiel dedo s krásne vyčírenou a smiešne trasľavou huspeninou, vedeli sme, že nie tie smradľavé pasty a hmoty zo včera, ktoré sa kdekade plnili, ale tento jantárový zázrak je to pravé orechové, ten pravý a podstatný dôvod, prečo sa celá tá krvavá záležitosť deje.
„Keď ste sa jej dotkli alebo ju štuchli do boku, roztriasla sa ako čerstvo umyté šteňa.“
Dedo, skrátka, svojou huspeninou vždy zarezonoval. A pritom na nej naozaj nič nebolo. Dnes by sme jeho výtvor nazvali minimalistické a až puristické poňatie stáročnej kulinárskej tradície, pretože v jeho huspenine nebolo vonkoncom nič, len ten zlatý priezračný vývar trblietajúci sa v zimných lúčoch, ktoré presvitali cez hustú záclonu. Taká zahmlená prázdnota, čudná lesklá a klzká homoľa.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.