Boa noite, Mozambik

mozambik má zlú povesť, roky ho ničila občianska vojna, korupcia aj cyklóny. No často je to tak, že práve v krajinách s najhorším imidžom stretnete tých najmilších ľudí.

rozsvietené Maputo

Do štátu na juhovýchode Afriky som letel v apríli 2019, medzi dvomi cyklónmi. Idai, najsmrteľnejší cyklón v histórii juhozápadného Indického oceánu, si v krajine vyžiadal najmenej 602 obetí a na sever krajiny sa hnal ďalší, Kenneth. Skrátka, viem si to naplánovať. Keď sme pristávali v Mapute, pod nami v zátoke, ktorú kedysi nazývali Delagoa Bay, svietilo mesto a dominoval mu nádherný osvetlený most do mestečka Katembe. Postavili ho Číňania, noví páni Afriky, a s dĺžkou vyše troch kilometrov je to najdlhší visutý most na kontinente. Na pláže južne od mesta sa predtým cestovalo sedem až osem hodín, teraz sú to necelé dve.

ĽUBOŠ FELLNER/BUBOŽelezničná stanica v Mapute patrí medzi najkrajšie v Afrike.

Taxikárovi som pre istotu zaplatil trošku viac, predsa len bola hlboká noc a to v Afrike nie je práve najbezpečnejšia časť dňa. V miestnej krčme som si dal čapované pivo 2M s mottom „Bem vindo ao nosso mundo“ – Vitajte v našom svete. Zaplatil som zaň 50 centov. Naposledy na Seychelách odo mňa za malé pivo pýtali osem eur, nuž, nie je Afrika ako Afrika. A práve nočnou scénou je Maputo známe, jeho srdcom je Feira Popular, areál plný barov, reštaurácií a klubov. Ospalý denný rytmus vystriedajú divoké africké rytmy, všade počuť hudbu, pije sa a tancuje. Čašníci tancujú, aj keď vám nesú nápoj.

pomalý socík s portugalskou dušou

Maputo na mňa dýchlo typickou socialistickou architektúrou. Ľudia sa pohybovali vláčne a pomaly, akoby som sa posunul o štyridsať rokov dozadu. Nezávislosť od Portugalska získal Mozambik až v roku 1975 a hneď nato ho na pätnásť rokov zachvátila občianska vojna, ktorá sa skončila až v roku 1992. Dnes tu žije okolo 34 miliónov ľudí a takmer polovica z nich nemá ani pätnásť rokov.

ĽUBOŠ FELLNER/BUBOPanoráma Maputa s bielou katedrálou a železným domom.

 Ráno som si sadol do bistra priamo pod oknami mojej izby na Avenida 24 de Julho a dal som si kávu a čerstvú rybu s rajčinami a cibuľou. Okolo mňa sedela miestna inteligencia, manželia okolo šesťdesiatky sa spokojne držali za ruky a čítali denník Notícias. Káva bola výborná a hostia sa tvárili noblesne ako v kaviarni U Maxima. Chudobu tu cítiť, no ľudia chodia vznešene vystretí, čisto a vkusne oblečení.