cesta z metropoly Dušanbe na sever je dnes príjemná a rýchla. Postavili ju aj so všetkými tunelmi Číňania, vrátane neosvetleného tunela Anzob. Za sovietskych čias volali Dušanbe Stalinabad a Chudžand Leninabad, takže vlastne smerujeme zo Stalinabadu do Leninabadu, čo spolu s ochutnávkou miestnej vodky Šohoná dodáva ceste ešte ďalší rozmer.

Na polceste odbočujeme do údolia rieky Zeravšan, do magickej krajiny s lánmi bavlny, s chuťou sušených marhúľ, okrúhleho chleba a plovu s bielou mrkvou. Vedzte, že do týchto hôr žiadna MHD nechodí, musíte mať vlastné auto, a to veľmi kvalitné. Prvú noc spíme v osade Artuč v dome Muhammadiho Bekova, ktorému tu nikto nepovie inak ako Bobo. Dostal meno po svojom starom otcovi a hotovo, je Bobo! 

Aj toto miesto už objavili influencerky. Kráse hôr však nemôžu konkurovať.

štrnásť smaragdových jazier

Ráno naviažu naše batohy na somáre, ktoré nesú aj stany, stôl, stoličky, dokonca prenosnú toaletu, a my vyrážame iba s ľahkým ruksačikom do Fanských vrchov, ktoré sa považujú za najkrajšie hory Strednej Ázie. Tatry sú, samozrejme, najkrajšie hory sveta, to je jasné. Ale musím priznať, že Fanské vrchy mi pripadajú ešte trošku krajšie. Tri hodiny stúpame na Kulikalonskú plošinu so štrnástimi smaragdovými jazerami. Cestou sa zastavíme u nomádov, ktorí tu v lete spracúvajú mlieko na syr, maslo aj kurt – syrové guľôčky, ktoré môžete jesť aj po rokoch.

Večer stanujeme pri najkrajšom z nich,  Bibidžanatskom jazere (2 850 metrov nad morom) pod Kulikalonskou stenou zo štyroch zaľadnených vrchov. Slnko je už nižšie, svetlo je naozaj pekné, a tak chalani púšťajú drony. No zrazu fúkne horský vetrík a Filipov dron končí v jazere. Bleskovo zo seba zhodí veci a skáče hlavičku do plesa, po sto metroch v ľadovej vode však pochopí, že dron bude musieť oželieť.