niektorí sa práve v duchu prežehnali, iní možno dokonca pohoršene zdvihli obočie, no stavím sa, že možno aj viac ako polovica z cteného čitateľstva sa podvedome pri tej notoricky známej omáčke k cestovinám pousmiala. Okamžite im nabehla do nosa typická čuchová spomienka, možno ani nie taká stará, pretože napriek tomu, že sa tu veľká časť slovenského obyvateľstva tvári, ako sa vyberane stravuje, Morca-della ide na dračku. Mizne z pultov v pravidelnom tempe: keď dôjde fantázia, keď človek nemá čas či, nedajbože – a to je možno najčastejšia príčina –, keď má na tú socialistickú šialenosť jednoducho zbesilú chuť. Všetkému ešte napomáha tá priamočiara jednoduchosť.

Otvoríš, prihreješ, pacneš na barbarsky rozvarené špagety socialistického strihu, ktoré okolo pomenovania al dente ani nešli, a ješ. Vidlička sa zaborí do tej poddajnej ružovo-béžovej  nádhery, prenesie ju k našim ústam a spustí sa šialený film v desivých rozpitých farbách, ktorej dominuje horčicová v podobe vyťahaných svetrov, drevotrieskových skriniek a lesklých ošúchaných coklov na všetkých stenách, kam oko dovidelo. Malý človek si koncom éry svetlých zajtrajškov vykračuje do predajne potravín Zdroj, pri vstupe musí preskočiť obrovskú mláku mlieka, ktoré povytekalo z puknutých igelitových vreciek s modrou a fialovou potlačou, vstúpi do predajne, zoberie si bordový alebo zelený vypletaný drôtený košík obalený bužírkou z políc obsypaných mletou kávou, ktorá sa tam rozsypala z obrovského a hlučného elektrického kávového mlynčeka.