ste v rukách Arménov a môžete sa spoľahnúť, že z ich objatia len tak neujdete, a keď sa vám to náhodou aj podarí, tak určite nie hladní. Vrúcne slová, dlhé prípitky, srdce na dlani. Slovo pohostinnosť pri nich dostáva ešte ďalšie a ďalšie významy. Stoly sa prehýbajú, jedla trikrát toľko, ako by nachystala moja stará mama, a tá už to značne pri návštevách preháňala – len aby nechýbalo. U mojich vzácnych známych však všetko vyzerá opulentnejšie, možno je to len tou mystickou farebnosťou jedál, ktoré pripomínajú slávnostné tabule starovekých vládcov s dlhými bradami a hustým obočím či priamo filmy Sergeja Paradžanova. 

Akoby na stole bola prítomná samotná krajina s pohnutými osudmi – v tom jedle cítiť jej históriu. Nielen Arménska, ale celého kaukazského regiónu. A vy by ste sa tou v jedle zhmotnenou krajinou najradšej pchali a pchali, také je to dobré. Všetko, čo vyzerá podľa farby hutne a ťažko, je prekvapujúco ľahučké ako vánok, okorenené a naparfémované so starodávnym zmyslom pre mieru, krásu a pôžitok. Stelesnením tohto umenia sú práve pchali.