kedysi keď sa našinec pustil na cesty po rodnom kraji a bolo to práve v tomto čase neskorého leta okolo Sedembolestnej, naskytol sa mu v šírej krajine plnej pásov dotenučka podedených rolí len jeden, povedzme veľmi kontroverzný, obraz: všade sa k nebu ako také kývajúce sa mohyly vypínali zadky. A spoza tých zadníc dvíhali sa a klesali motyky v hypnotizujúcom rytme. Zarývali sa do tvrdej ohrnutej zeme a odskakovali od kamienkov.

Role boli celé béžové od poľahnutej a zoschnutej zemiakovej vňate, ktorá práve tým dávala svojim pestovateľom na známosť, že je na čase vyberať zo zeme to guľaté zafúľané zlato, ktoré nielen našim predkom, ale aj celej Európe neraz zachránilo krk a uchránilo ich pred hladomorom. Dodnes si pamätám tie stretnutia celej rodiny okolo Márie, kde každý, ženy, muži, deti, vyfasovali šatky, lebo na hornej Orave okolo priehrady už fúkalo, akoby sa mali ženiť všetci čerti a chytiť prievan do uší, čiže zápal stredného ucha, to bol vtedy postrach postrachov, pred ktorým vás uchránila len poriadne pichľavá vlnená šatka s tureckými vzormi. A tak roliam vládlo čudné ošatkované, zadkové, rodovo neidentifikovateľné plemeno. A priťahovalo ďalšie a ďalšie. Lebo keď jeden v dedine začal, na druhý deň už vybrali všetci. A všetkým vládol tvrdý jazyk zhrbených osemdesiatročných babiek, ktoré popri pálení vňate kontrolovali, kto najviac zemiakov presekol, kto kope málo alebo plytko a necháva za sebou ešte v zemi nevybraté hľuzy.