po stopách tejto cirkvi putujem už tri desaťročia. Navštívil som ich v Kanade, Guatemale, Benine a viackrát v USA. Tentoraz som stretnutie nenechal na náhodu, chcem s nimi žiť. Volám Johnovi Lehmanovi, mennonitovi, u ktorého si rezervujem ubytovanie. Zaskočí ma požiadavkou: „Nadiktuj mi číslo karty, nech som si istý.“ Hoci čestné slovo je u nich viac ako akákoľvek zmluva, amiši ani mennoniti nie sú včerajší a dohovor si poistia.

cesta do minulosti

V nedeľu ráno letím priamym letom do Washingtonu, požičiavam si auto a čaká ma cesta do srdca Pensylvánie. Z Virgínie idem cez Maryland a Delaware štyri hodiny, potom sa diaľnica zužuje, odbočím na menšiu cestu a zrazu sa všetko zmení. Vidím striedme biele domy, pred ktorými sa na dlhej šnúre suší bielizeň. Sušičku nepoužívajú, veď v domoch ani nemajú elektrinu, a toho starosvetského oblečenia, do ktorého sú ženy zahalené, aby nepôsobili na mužov príťažlivo, je naozaj veľa. No všade je poriadok, záhrady upravené. 

Hoci som unavený po dlhej ceste, srdce mi zrazu poskočí. Oproti mne sa objaví voz ťahaný koňmi a z krytej drožky vytŕčajú štyri biele čepce. Mám pocit, že som za volantom nahlas vykríkol: „Naozaj to ešte existuje!“ Snaha nadviazať kontakt s amišmi však nedopadne najlepšie, na moje mávanie a pozdravy nereagujú a pokračujú v jazde.

Skupinka amišských detí v národnom parku Grand Teton.

Johna Lehmana vidím naživo prvý raz, hoci jeho hlas poznám z desiatok telefonátov. „Vieš, my tu živíme oblasť s 55 miliónmi ľudí,“ povie mi. „Toto je najproduktívnejšia poľnohospodárska oblasť v celých Spojených štátoch.“ Keď sa spýtam, kde stretnem amišov, pošle ma na svoju farmu, ktorú prenajíma jednej komunite.