na týchto stránkach sme sa už zaoberali mnohými jedlami zo zemiakov, ktoré si získali svetovú slávu a samostatné meno – či už to boli jednoduché belgické pommes frites, hranolčeky, čipsy z americkej Saratogy, pufované zemiaky z okolia Paríža, vysokohorské savojské zemiaky, ktoré sú predchodcom tých našich francúzskych, alebo kráľovský gratine dauphinois zapekaný so smotanou.

Zdá sa, že zemiaky za ten krátky čas, čo nás oblažujú svojou prítomnosťou na starom kontinente, dokázali inšpirovať kuchárov natoľko, že v domácej aj vysokej kuchyni sa pomaly ale iste stávajú nenahraditeľnými. Samozrejme, naša láska k nim sa nezačala ideálne: keď v roku 1565 pricestovali ako dar španielskemu kráľovi Filipovi II., nevzbudzovali v nikom ani štipku dôvery a predstava, že by si ich niekto vložil do úst alebo, nebodaj, z nich kresal dobroty a labužnícke delikatesy jednu za druhou, vyznievala rozpačito, ak nie smiešne. Zemiak teda zaparkoval ako okrasná exotická bylina do kráľovských záhrad až do osemnásteho storočia, keď raketovo vyštartoval zachraňovať suchom a neúrodou sužovanú Európu. Jeho popularizátorom špeciálne vo Francúzsku bol botanik Antoine-Augustin Parmentier, po ktorom je pomenovaná nejedna labužnícka klasika zo zemiakov. V priebehu jedného storočia sa tak zo  zaznávanej a trochu čudnej hľuzy stala kľúčová zložka výživy obyvateľstva.