všetko je to krásne doobeda a potom ešte podvečer. No uprostred dňa, keď sa po jedenástej zo slnka stane nemilosrdný, ustavične vypeckovaný gril, ktorý nepoľaví, kým neodbije štvrtá, je to číročisté peklo. Do tela sa zabodávajú lúče ako tisícky spaľujúcich šípov, v ústach sucho, na chrbte lepkavá mapa, človek je zrazu prenasledovaný tvor a nezachráni ho ani tieň, lebo všetko sa odráža, všetko sa topí v tej trblietavej a omračujúcej páľave, v tom oblaku nekompromisného jasu. 

Našinec by sa ani nečudoval, keby po tých nádherných vyľudnených uliciach chodila stará dobrá Poludnica a dávala oneskorencom či drzým slnečným dobrodruhom všetečné otázky a za zlé odpovede či za zakoktanie im stínala parádne naostreným kosákom hlavy a rezala hrdlá tak, ako to máme v tých našich prekrásnych, láskou a ľudským porozumením predchnutých povedačkách. Všetko je doma, dokonca už aj tí najošľahanejší, ktorí si z talianskej siesty robili žarty, začínajú pokukovať po gauči. Lenže je čas obeda. Všade dusno, hrubý vzduch, kto by stál teraz, preboha, pri sporáku dlhšie ako desať minút? Nehovoriac o nejakej tej rúre?