priznávam, aj ja som Tahiti roky zanedbával. Sedemkrát som sa motal iba medzi letiskom a hlavným mestom Papeete. Myslel som si, že to podstatné leží na Bora Bora, Moorei či Rangiroe. Až počas ôsmej návštevy som sa rozhodol ostrov obísť na bicykli. Nebol to práve pohľadnicový deň v južnom Pacifiku, takmer neustále pršalo. No práve vtedy som si uvedomil, akú chybu som celé roky robil.

Keď sa medzi dažďovými prehánkami otvorili výhľady na zelené vulkanické vrchy a údolia padajúce priamo do oceánu, začal som sa na Tahiti pozerať inak. Z ostrova, ktorý som považoval za prestupnú stanicu, sa zrazu stala jedna z najzaujímavejších častí Francúzskej Polynézie. Dnes by som ho už nevynechal.

zelená katedrála Pacifiku

„Ia Ora na e Maeva“ alebo po našom „Dobrý deň, vitajte“. Stačí vysloviť jeho meno a mnohí z nás si predstavia pozemský raj – kvety sú voňavejšie, oceán modrejší a vrchy zelenšie. Doba sa však mení a dnes sú na Tahiti asfaltky, podjazdy, internet a ľudia chodia do práce. Mnoho krásnych vecí však ostalo.

Tahiti bolo dlho len prestupnou stanicou pri ceste na iné ostrovy Pacifiku

Tahiti je vlastne dvojostrov, Veľké Tahiti a Malé Tahiti vytvárajú charakteristický tvar osmičky. Austrália je vzdialená 5 700 kilometrov a Južná Amerika takmer 8 000 kilometrov. Ak nehľadáte biele pláže, ale skutočnú tropickú krajinu, patrí medzi najkrajšie ostrovy, aké som videl.