Cesta domov

juraj Petrovič

Nastupuješ do auta a už teraz cítiš jemné mrazenie kdesi v zátylku. Je to utajovaná radosť s miernou obavou o priebeh cesty. 

Po zdanlivo nekonečnom počte kilometrov v úplnej tme noci, s občasným zábleskom pumpy na kraji diaľnice si konečne na hranici. Drgľovanie rakúskej betónky sa zmení na tichý šum pneumatík na krásne rovnom asfalte, po pár kilometroch na teba automat vypľuje lístok na mýto a pokračuješ ďalej. 

Svitá. Slnko, ktoré sa pred chvíľou schovávalo veľmi hlboko, a len jemný ružový nádych na východnej oblohe dával tušiť, že včera neumrelo, začína rozpaľovať obzor do krásnych farieb. Vápencové skaly, okolo ktorých ideš, sa sfarbujú krásne do oranžova a nemať na tachometri stoštyridsať, vytiahol by si mobil a fotil do úmoru. Takto sa len kocháš pohľadom pri každom výjazde z nekonečného počtu tunelov a žasneš, aká vie byť príroda rovnaká a zároveň iná zakaždým, keď tadiaľto ideš. 

Keď konečne opustíš hory a začneš padať k nížine, ktorá ťa nakoniec dovedie do cieľa, aj slnko sa ukáže v celej svojej kráse. Kilometre ubúdajú a mrazenie v zátylku sa mení na prebúdzajúcu sa radosť: „Konečne som zase tu!“ Najprv cítiš len jeho vôňu. Ostrá a silná, mieša sa s vôňou rozohriatych pínií a naplní ti nos tak, že musíš kýchať. Je taká charakteristická, že by si ju rozoznal, aj keby si ju necítil niekoľko rokov. Napĺňa ťa nádejou, že už o chvíľu tam budeš.