pristane nám na stole v podobe jemnej a krehkej kocky či kvádra a rozvoniava už zďaleka. Nesie v sebe to najlepšie z Talianska: závan parmezánového syra korenený tým najvyberanejším olivovým olejom, umami chuť vyprážaného a neskôr duseného baklažánu a sladkokyslý chvostík rajčiakovej omáčky marinara s bazalkou. To všetko úhľadne na prekladanej kôpke, ktorá pripomína lasagne, no rozhodne nimi nie je.

Neobsahuje totiž ani kúsok cestoviny. Je to číra zeleninová báseň, pôvabná óda na slnečné dni. Kto si však myslí, že parmigiana je jedlo vyslovene letné, mýli sa, pripravovala sa totiž aj v chladnejších mesiacoch a podávala sa horúca. Okrem toho, že je to jedlo mimoriadne obľúbené, je aj náležite a, dovolím si povedať, až horúčkovito diskutované. O toto jednoduché, ľahulinké predjedlo prebieha neľútostný boj. Presnejšie o jeho pôvod. Čerešničkou na torte je už len fakt, že sa neargumentuje ani tak zložením – hoci aj to je v hre – ako skôr etymologicky. A nebije sa oň hocikto, ale rovno gastronomická mekka – mestečko Parma, preslávené známym syrom, ktorý je prirodzenou zložkou parmigiani, s obávaným Palermom – kvôli baklažánu, no a na dôvažok ešte do toho pichá svoj zvedavý nos aj Neapol, ktorý si zas uvzato drží svoju paradajkovú stopu v talianskej kuchyni.